Tak, ako môže konzumný človek skĺznuť len do vychutnávania pôžitku z vecí, môžem aj ja cez ego skĺznuť k namyslenosti, že píšem najlepšie na svete, tvrdí Radoslav Tomáš. Mladý básnik, ktorý má na konte už druhú zbierku a za debut Chlapec získal najvyššie slovenské ocenenie - Cenu Ivana Krasku - príde v utorok prečítať svoje básne do západného krídla trnavskej radnice.
Vlani vám vyšla básnická zbierka Vlčie svadby, v ktorej sú mnohé básne pomenované podľa mytologických postáv starogréckej literatúry, napríklad báseň Medea, Iáson. V modernom chápaní sveta zúženom na vedecký spôsob myslenia a napredujúcim rýchlo vpred je temer nepredstaviteľné sa zastaviť a vrátiť sa k príbytkom mytologických bohov. Čo pre vás znamená mytológia?
- Mytológia je v mojej knihe len prostriedok vyjadrenia. Pre človeka je dnes ťažké sa zastaviť a zamyslieť nad tým, kto je a čo tvorí jeho súkromný svet okolo. Možno aj preto sa preferujú ľahké a jednoznačné odpovede na otázky. Je to čiernobiele videnie. Nie všetky otázky sú jednoznačné, a už asi vôbec nie odpovede. Tie skutočné môžeme nájsť len v nás samých, slovne sa dajú vyjadriť len paralelou. A presne tou je pre mňa mytológia či mýtus - určitý rámec, príbeh, ktorý ak sa citlivo prenesie do súčasnosti, môže ponúknuť zamyslenie sa nad sebou samým. Príbehy z mytológie sú vo svojej podstate univerzálne, menia sa len čas a kulisy.
Pri čítaní mýtov očakávam, že mi chcú niečo povedať. Obzvlášť silný je pre mňa príbeh o La Lobe, vlčej žene, ktorá spieva nad kosťami mŕtvych tvorov a oživuje ich. Môj úsudok o tvorivosti, ktorá drieme v každom človeku, sa po jeho prečítaní poopravil. Zaujímalo by ma či aj vy máte svoj obľúbený príbeh, ktorý poznačil vaše smerovanie.
- O La Lobe som čítal aj ja v úžasnej knihe Ženy, které běhaly s vlky. O inej vlčej žene sa v knihe píše tiež toto: „Ona je našimi představami, pocity, naléháním a vzpomínkami. (...) Ona je hlasem, který říká: Tudy, touto cestou." Hovorí sa tu aj o tom, že príbeh je aj cestou k samému/samej sebe. Neviem, ktorý príbeh ma najviac ovplyvnil, ale asi to bude komplex detailov a častí z rôznych príbehov. Všetky postavy, ktoré som napríklad vložil do svojej knihy, majú čosi zo mňa. Prežili veci, ktoré som v istom období cítil veľmi podobne a potreboval sa s nimi vyrovnať, zaujať k nim stanovisko a následne postoj.
Ako sa vyvinul ten váš príbeh od času vydania prvej básnickej zbierky Chlapec po tú s názvom Vlčie svadby? Nemáte pocit, že sa vám snaží ktosi vytýčiť cestu, po ktorej kráčate?
- Zbierku Chlapec som napísal ako18 - 19-ročný. Dlho čakala na vydanie, medzitým som pár rokov chodil na literárne súťaže s úplne inými básňami. Preto keď kniha vychádzala, cítil som, že to už nie som celkom ja. Nie, že by som si za Chlapcom nestál, bolo to príjemné obdobie hľadania, no zo súčasného pohľadu viem, že dnes by som s Chlapcom von nešiel. Autorská autocenzúra. Nebadateľný posun, keď človek skúsenosťou nájde svoju cestu a čosi sa v ňom zlomí. Odvtedy vie, že dokáže nielen hovoriť, ale môže aj čosi povedať. A to už je pre mňa obdobie Vlčích svadieb.
Každá cesta je zároveň tajomstvom, človek ju zahajuje znova a znova, dosahuje rozkvet a odovzdáva plody, aby sa opäť ocitol na jej začiatku, ale už s potrebným poznaním. Je to prirodzený vývoj od „ľalie k ruži", netreba sa obzerať späť...
- Táto cyklickosť je prirodzená, napokon máme ju všade okolo seba - od striedania dňa a noci cez ročné obdobia až po narodenie a smrť. Nemyslím si ale, že sa netreba obzerať späť. Poznať svoje korene a minulosť je dôležité, lebo tak, ako sa opakuje to dobré, opakuje sa aj to, v čom sme zlyhali. Skúšky si nás nájdu, dokým ich nezvládneme. Tak je to aj v písaní. Psychiater Peter G. Fedor-Freybergh hovorí v dokumentárnom filme „Prvé slovo: mama?" od Vladislavy Plančíkovej, že život dieťaťa začína ešte pred tým počatím, najneskôr v tretej generácii pred jeho narodením. To znamená v dome jeho starých rodičov, ktorí dajú rodičom potenciálneho dieťaťa nielen genofond, ale aj morálne, etické a iné hodnoty. Každá cesta je tajomstvom, na jej konci by malo byť poznanie - ale je potrebné ho vidieť v tej kontinuite, teda aj spätne.
Všetko je to možno otázka zodpovednosti voči sebe a okoliu, ako sa vyrovná s prekážkami, s ktorými zápasí. Podstatou všetkých príbehov je, že príde veľký zvrat. Vývoj sa zvrtne nečakaným smerom. Ako poukazuje Tolstoj, šťastie je iba alegória, nešťastie je príbeh. Radíte sa skôr medzi šťastných ľudí, či skôr medzi tých, ktorý neustále prežívajú vrtkavosť šťastia?
- Ako sa vraví - narodený pod šťastnou hviezdou. Nie som si však istý, či si rovnako túto otázku kladiem aj sám v sebe. Asi nerozmýšľam o šťastných a nešťastných chvíľach. Beriem všetko tak, ako to príde. Navyše som optimista a snažím sa vidieť všetkých ľudí a veci okolo v tom dobrom svetle, v tých stránkach, ktoré sú zaujímavé. Napríklad sú ľudia, ktorí odsudzujú dajme tomu obchodné centrá a ich masovú kultúru. Problém týchto ľudí možno nie je ani tak v tom štýle života, skôr v tom, že majú v sebe vpísanú predstavu, ako by to malo byť. A táto predstava sa prejaví práve vo vzťahu k nákupným centrám. Ak potom proti nim bojujú, nie je to preto, že chcú vyhrať, len si jednoducho potvrdzujú, kto sú. A v určitom zmysle izolujú od nových podnetov a impulzov. A to je podľa mňa škoda. Inšpirácia je všade. Obchodné centrum je antická agora.
Súhlasím, že inšpirácia vás môže nečakane prekvapiť v obchodnom centre či na trhovisku. V obchodných centrách mám pocit preplneného stola. Jedlo je vyberavé, ale nemáš naň chuť. Stádovitosť masy, ktorá je ovládaná obchodnou reklamou a núti človeka konzumne žiť, je neprehliadnuteľná, človek môže ľahko podľahnúť nevkusu...
- Vkus alebo nevkus sú pre mňa estetické kategórie, ktoré súvisia so spomínaným vymedzovaním si hraníc. V tejto súvislosti som však mal na mysli skôr toleranciu. To, že ja si hľadám svoj súkromný zmysel života rozmýšľaním nad básničkami a literatúrou, teda akoby do hĺbky, ma nerobí lepším človekom od toho, kto nakupuje v obchodnom centre značkové oblečenie, snaží sa vyhraniť prostredníctvom konzumného tovaru a svoj zmysel hľadá akoby v priestore. Presne tak, ako môže konzumný človek skĺznuť len do vychutnávania pôžitku z vecí, môžem aj ja cez ego skĺznuť k namyslenosti, že píšem najlepšie na svete.
Dnešný svet je komplikovaný. Je to uponáhľaný svet dospelých, usporiadaný tak, aby vyhovoval našim potrebám a záujmom. Ako nezabiť svoje vnútorné dieťa a pritom sa neizolovať od spoločnosti je na každom jednom z nás. V jednej básni sa píše „Možno sme jediní v celom vesmíre, komu dala príroda z rozmaru tú možnosť odvíjať zamotaný svet..."
- A sme zasa pri mytológii. Minotaurus v bludisku a Ariadna, ktorá má klbko. Aj preto sú príbehy dôležité. Význam v nich neexistuje ako čosi, čoho sa možno dotknúť. Podstatné sú však detaily, ktoré sú v príbehu umiestnené a s ktorými sme sa už niekedy stretli. Čítanie alebo lepšie odčítanie príbehu sa takto stáva predstavovaním si nášho osobného príbehu: môžeme a musíme ho čítať na základe pohľadu, zvyku a skúsenosti. Pre celkové pochopenie si ale treba uvedomiť, že aj na maličkosti, ktoré sú čisto naše osobné, sa musíme pozerať ako na cudzie, akoby nám nikdy nepatrili. Lebo to najkrajšie príde až nakoniec - príbeh sa poddá, odhalí nový význam a zároveň zachová všetko z nášho súkromia, našej tajnej intimity. Ako vravíte - z nášho vnútorného dieťaťa.
Rakurs
Hudobno-literárno-výtvarný večer Rakurs sa koná 26.októbra o 19.hodine v západnom krídle trnavskej radnice. Hudobným hosťom večera bude Peter "Petiar" Lachký.
(r)
Autor: Ika Kraicová
