Najmenej jedna zo žien, ktorá zožala aplauz na módnej prehliadke Veľtrhu pre seniorov pútala pozornosť väčšiny prítomných aj mimo pódia. Jozefína Chovancová s manželom sú na spoločenských akciách neprehliadnuteľní už dlhé roky.
TRNAVA. Dáma v čierno-žltých čipkovaných šatách s krinolínou, pod klobúčikom jej žiari parochňa. Gavalier po boku zladený do rovnakých farieb, na prsiach sa obom vyníma žltá ruža. A človek kráčajúci oproti sa odrazu cíti ako v historickom veľkofilme.
„Niežeby som chcela ľudí šokovať, no rada pútam pozornosť," usmieva sa po našom oslovení Jozefína Chovancová, ktorá prakticky na každú spoločenskú akciu šije sebe aj manželovi Milanovi Turcárovi nové šaty. Na konte ich má už okolo šesťdesiat. „Je to pre mňa splnený sen, že sa môžem takto realizovať," prezrádza. Veľtrh pre seniorov, kde mala prenajatý vlastný stánok, bol pritom prakticky prvou príležitosťou, na ktorej svoju tvorbu verejne prezentovala.
Aspoň raz princeznáPani Jozefína nie je vyučená krajčírka. Absolventku konzervatória priviedla k šitiu núdza v rodine. „Mala som 17 rokov, keď sa mojej sestre narodila dcérka. Peňazí nazvyš nebolo, ani pekné detské oblečenie sa zohnať nedalo, tak som malej začala vytvárať veci sama," spomína.
Hoci jej šitie išlo od ruky, nikdy neuvažovala nad tým, že by sa krajčírstvom živila. Vyhovovala jej práca na železnici. Vďaka nej si mohla tiež nakupovať látky v cudzine - zväčša v Turecku, a vďaka nej sa spoznala aj s manželom, kvôli ktorému sa pred tridsiatimi rokmi presťahovala spod Tatier do Trnavy.
„Brali sme sa však len pred pár rokmi. Nieže by som po svadbe špeciálne túžila, s Milanom nám bolo 25 rokov dobre aj bez nej. Chcela som si však aspoň raz za život vyskúšať šaty, ktoré si človek bežne neoblečie. Veď sa aj hovorí, že každá žena túži byť aspoň raz v živote princezná," vysvetľuje s úsmevom.
Zrejme len málo neviest - o ženíchovi ani nehovoriac - si vymieňalo obrúčky v takých originálnych šatách. Prirodzene ručne šitých. „Konštrukciu do spodničiek mi vytvorila firma, čo predáva drôty do stavieb," prezrádza pani Jozefína. „Oslovili sme ich a boli našťastie ochotní, i keď sa s tým dosť natrápili."
Pani Jozefína ušila svadobné šaty sebe, aj svojmu manželovi. FOTO: ARCHÍV J.CH.
Šaty, ktoré prišli na rad po sobáši. FOTO: ARCHÍV JOZEFÍNY CHOVANCOVEJHoci v železných kruhoch zašitých v sukni človek ťažko vyjde už do schodov, svadobný zážitok stál zato. Objemná krinolína, ktorú mala pani Jozefína oblečená na veľtrhu však už nebola vystužená železom. „Kúpila som si do nej umelý kruh na cvičenie. Je podstatne pohodlnejší," podotýka.
Hoci pani Jozefína tvrdí, že historické kostýmy nie sú pre ňu jedinou inšpiráciou, tento vplyv v jej modeloch často cítiť. FOTO: ARCHÍV J.CH.Šok pre HrnčiarovceA ako sa k manželkiným modelom stavia pán Milan? Nosí ich rád? „Všetci hovoria, že všetka česť, že sa dá na to nahovoriť," chváli ho pani Jozefína, ktorá uznáva, že muži narozdiel od žien predsa len nemajú k móde prirodzený vzťah. „Veľa sa tým nezaoberá, zvyčajne si jednoducho oblečie, čo mu nachystám - ako každý chlap. Zaváhal len jediný raz - pred plesom v Hrnčiarovciach nad Parnou," spomína. Na tú príležitosť si pani Jozefína ušila ružovo-fialkasté šaty s priehľadnej látky s flitrami, a zo zvyšnej látky ušila manželovi košeľu. „Viete si predstaviť - chlap v priesvitnej košeli. Pod krk som mu našila ešte žabó," spomína a dodáva, že mu aspoň nafialovo zafarbila tričko, aby si mal pod košeľu čo obliecť. „Už sme sa pomaly chystali na autobus a Milan sa pýta, čo si má dať na seba. Vravím: Tam to visí na skrini. Ja som myslel, že to je pre teba, povedal trochu zhrozene," nezdrží sa úsmevu pri spomienke.
Na hrnčiarovskom plese síce spôsobili ľuďom menší šok, no čoskoro si všetci zvykli. „Pravdou však je, že sme svietili až do rána. Najmä Milan medzi mužmi, ktorí boli bez výnimky v bielej košeli."
Dva roky stará pozvánka na oslavu životného jubilea. FOTO: ARCHÍV J.CH.
