Ukazuje sa, že práve o takéto hodnotné pamiatky majú Trnavčania nebývalý záujem.
TRNAVA. Sprievodca a prednášateľ o trnavskom cukrovare, Ľubomír Procházka, nevychádza z údivu. Napriek tomu, že prší, zišla sa nás úctyhodná kôpka.
„Robím sprievodcu aj po trnavských sakrálnych pamiatkach a takú návštevnosť som ešte nezažil," priznáva na úvod. „Pravdupovediac, bol som pripravený aj na to, že akciu zrušíme," nastavuje tvár dažďovým kvapkám.
Procházka pracoval v cukrovare viac ako 13 rokov a vystriedal niekoľko pracovných pozícií. Dokonca bol aj vedúcim výroby.
Sklad mohol vybuchnúť
Počas prednášky sa dozvedáme, že jeho prácu v cukrovare sprevádzal aj strach o život. Po zavedení vozíkov na elektrický pohon, ktoré boli technickou raritou cukrovaru, bolo bežné iskrenie zberača prúdu.
„Predstavovalo to potenciálny zdroj nebezpečenstva. Ja osobne som celé noci nespával. Mal som strach, že sklad vybuchne. Samozrejme, že to nevybuchne len tak. Musia nastať špecifické podmienky, aby k tomu došlo."
Trnavský cukrovar takéto nešťastie obišlo. Prípadov, kedy došlo k výbuchu priemyselných skladov, sa stalo na Slovensku podľa jeho slov niekoľko.
K najstarším objektom cukrovaru patrí stredná časť administratívnej budovy (vľavo). Oproti nej sa nachádza starý sklad (vpravo). FOTO: AUTORKA
Procházka nás oboznamuje s lokálnou históriou trnavských cukrovarov. Áno, cukrovarov. Prvý cukrovar totiž postavili na území dnešného sídliska Družba, na Tehelnej ulici.
Teraz je tam veľká jama, predtým tam však bola terénna vyvýšenina." Išlo o takzvaný cukrovar bratov Weimarovcov z roku 1840, ktorý v Trnave fungoval 23 rokov.
„Dôvod zániku nie je známy, možno to boli ekonomické dôvody." Po jeho zániku v roku 1863 tam vybudovali takzvanú Demeterovu tehelňu.
Starý verzus nový
Zaujímavosťou je porovnanie bývalého a súčasného cukrovaru. Zatiaľ čo Weimarov cukrovar vyrobil za jeden rok 100 ton cukru, nový cukrovar, ktorý začal s prvou kampaňou na jeseň v roku 1870, mal desaťkrát väčšiu kapacitu.
Rovnaký rozdiel bol aj vo výkone parných strojov, ktoré sa v cukrovaroch využívali. Parný stroj vo Weimarovom cukrovare, ktorý bol zároveň prvým parným strojom na území Trnavy, mal výkon šesť koní. V novom cukrovare mal už parný stroj silu 60 koní.
„Dnes taký výkon budí úsmev," hovorí Procházka. Ako mohla existovať fabrika, ktorá vyrábala pomerne veľké množstvo cukru pri takom výkone Procházka vzápätí vysvetľuje.
"Zachovalo sa, čo všetko sa vtedy robilo ručne. Dnes je to už nepredstaviteľné." Pri výrobe cukru používali vo Weimarovom cukrovare primitívnu technológiu.
„Obsahovala však všetky fyzikálne deje, ktoré sú potrebné na to, aby sme z repy dostali sacharózu," hovorí Procházka.
V novom cukrovare sa tieto postupy nahradili novými a efektívnejšími. Lisovanie repných odrezkov, ktoré malo asi 50-percentnú účinnosť vystriedalo ich lúhovanie horúcou vodou (účinnosť nad 90 percent). Keď Procházka hovorí o spracovaní cukrovej repy a metódach výroby cukru, zabŕdne aj do chémie.
Kampaň sprevádzalo aj rušenie televízneho signálu
Nevynechávame ani to, ako rozvoj cukrovarníctva ovplyvnil viacero oblastí. Zdokonalenie výrobných metód si vyžiadalo napríklad pristavanie vlastnej vápenky, kde si cukrovar pálil z vápenca pálené vápno.
Mnohým Trnavčanom jazdí v spomienkach vlak medzi cukrovarom a železničnou stanicou po železničnej trati, ktorá viedla popri Trnávke.
Procházka neobchádza ani dopad na životné prostredie či obyvateľov mesta. Výrobu cukru sprevádzalo aj znečistenie Trnávky.
„Cukrová repa pokrytá hlinou sa do cukrovaru dovážala hlavne potom, čo sa začala zo zeme vyťahovať strojom. V čase dažďov predstavovala hlina aj 50 percent celkovej váhy," vysvetľuje. Cukrovú repu bolo treba očistiť, a tak ju hádzali do žľabov a potom na ňu nasmerovali vodné delo. Znečistená voda sa potom odstraňovala.
„Niežeby sa do Trnávky púšťala zámerne, no čistiareň odpadových vôd spočívala len v mechanickom stupni čistenia," vysvetľuje Procházka. V roku 1993 bola postavená moderná čistiareň, ktorá už mala tri stupne čistenia.
Spustenie kampane, ktoré začínalo pravidelne v októbri, nesprevádzal len typický zápach, ale aj úbytok spodnej vody v širokom okolí.
Cukrovar bol obrovským požieračom studenej vody. Bolo tu päť studní, ktoré sa začiatkom kampane spustili a pracovali skoro nonstop. Vtedy dochádzalo k poklesu spodnej vody dokonca aj v Zelenči. Ľudia šomrali."
Ľudia boli sklamaní, keď sa dozvedeli, že dovnútra cukrovaru ísť nemôžu. Dnu nazerali cez rozbité okno. FOTO: AUTORKA
Na Šrobárovej ulici zas dochádzalo k rušeniu televízneho signálu pre vyššie spomínané iskrenie zberača elektrického prúdu.
„Niektorí ľudia dokonca odhlasovali na istú dobu platenie koncesionárskych poplatkov," dodáva Procházka.
Niektorí odchádzali sklamaní
Súčasná podoba trnavského cukrovaru sa od tej niekdajšej trochu líši. Môžu za to dostavby či rekonštrukcie, ktorými počas svojej histórie prešiel.
Jedným z pôvodných objektov je stredná časť administratívnej budovy. Neskôr sa k nej pristavovala časť zo strany Šrobárovej ulice ako aj na opačnom konci.
„Výrobná hala stála v minulosti kolmo na administratívnu budovu," opisuje Procházka. K starému skladu, ktorý dnes stojí oproti administratívnej budove, pribudol desať rokov po jeho vzniku nový sklad, ktorý stojí oproti nej z druhej strany. Dokonca sa posúvala aj nádrž na melasu.
„Výrobnú halu chceli predĺžiť, a tak museli nádrž podkopať a presunúť ju."
Tí z nás, ktorých zaujíma architektúra stavby, sa však cítia ukrátení. „Myslel som si, že sa dozviem niečo aj o tejto oblasti," prezrádza Konštantín (23) z Trnavy. Azda všetci sme sklamaní, keď sa dozvedáme, že do hál sa pozrieť nemôžeme, keďže cukrovar patrí súkromnému majiteľovi.
Ak by to ľudia vedeli, asi by nás tu toľko nebolo," dolieha k nám poznámka z davu. V tom momente sa návštevníci rozpŕchnu po areáli a zbierajú vzácne kúsky do fotografického archívu. Najviac sa ich strieda pri diere v okne, ktorú kedysi vypĺňala sklenená kachlička.
Takýto pohľad sa naskytol zvedavcom, ktorých lákal interiér cukrovarských budov. FOTO: AUTORKA
Niektorí záujemcovia sa pýtajú na 15-stranovú brožúru o cukrovare, ktorú dal Procházka kedysi dokopy.
„Jáááj, tak to už asi ťažko zoženiete. Náklad sa rozdal zamestnancom a tí to možno už aj postrácali." Pred naším odchodom padne návrh, aby sa brožúrka nejakým spôsobom sprístupnila.
Ako prezradila Marta Tomovičová z referátu cestovného ruchu a propagácie mestského úradu, s touto požiadavkou ich už Procházka oboznámil. „Vieme o tom a v blízkej budúcnosti budeme hľadať vhodné riešenie jej zverejnenia."
