Tvorí hudbu, inšpirovanú neustálym "teraz". S trochou nadsádzky tvrdí, že noty sú pre neho dôležité asi ako bicykel pre rybu. Improvizovaný koncert multiinštrumentalistu Martina "Maoka" Tesáka zaznie v Trnave posledný septembrový utorok.
Mnohí označujú vaše vystúpenia za balzam na dušu. Bola som na vašich koncertoch, tieto slová môžem potvrdiť. V čom spočíva tajomstvo vašej hudby?
- To tajomstvo vlastne nie je vôbec tajomstvom. Je to len niečo, čo je tu stále a všade, a preto očiam neviditeľné. Ide o naladenie sa na nepretržité „teraz" a oslobodenie sa od vlastnej vôle hudbu ovládať. Nechávam ju takou, akou má práve na danom mieste a v danom čase byť. A preto je vždy trochu iná. Na koncerte sa stávam len nástrojom na vyjadrenie nepretržitého toku inšpirácie. Niekedy mi ani nezáleží na tom, či to, čo sa práve tvorí, vôbec hudba je.
Všetky staré kultúry považovali hudbu za dar nebies, neprestala súčasná hudba fungovať preto, že sme z nej urobili iba zábavu a potešenie?
- Je to presne preto, lebo chceme od hudby, aby bola nejaká: ohurujúca, aby sa páčila, či zarobila nejaký peniaz... Z toho vzniká smiešna karikatúra - "ľahká" hudba. Jej osud je vždy rovnaký: vyhrá hitparádu, zarobí kopec peňazí, zviditeľní hudobníka - a potom zmizne bez stopy. Akákoľvek forma so slabým obsahom je odsúdená k zániku. Čím má hudba voľnejšiu formu, (aj keď nejaká forma byť musí, aby sme ju počuli), tým je nadčasovejšia a dlhšie vydrží. A nejeden hudobník skončil na vrakovisku umelcov preto, že už nestíhal vytvárať a napĺňať formu, ktorú určoval momentálny vkus poslucháčov.
Hovorí sa, že vrabec je slávik, ktorý absolvoval konzervatórium. Ste vrabec alebo slávik?
- Konzervatórium som, našťastie, neabsolvoval. Nechcem tým povedať, že tam neučia užitočné veci. No to, že som na konzervatórium nechodil, ma odľahčuje od vplyvov, ktorých by som sa musel neskôr pracne zbavovať. Z hudobnej teórie skoro nič neviem a noty sú pre mňa asi také dôležité ako bicykel pre rybu. Ak by som si teda mohol vybrať, tak som skôr drozd. Taký novodobý ľudový hudobník, šíriteľ radosti zo života - samozrejme, pokiaľ ju aj ja sám práve prežívam - služobník, prinášajúci ľuďom príležitosť nahliadnuť hlbšie do svojho vnútra, či precítiť nepretržitý prúd lásky, horiacej v každom z nás a pochopiť, že máme spoločné viac než to, že máme dve ruky a dve nohy.
Na festival Svetloleť, ktorý ste pred dvomi rokmi organizovali, bol pozvaný indický hudobník Harradon Das, ktorý hral len na jeden bubienok a spieval. O indickej hudbe je známe, že používa len rytmus a melódiu. Harmóniu, princíp nebies, si nedokonalé ľudstvo podľa nich zatiaľ nezaslúži. Do akej miery ovplyvnila indická hudba váš životný štýl a spôsob myslenia?
- Názor, že ľudia si nezaslúžia harmóniu, je podľa mňa už zastaralý a príliš obmedzený. Myslím, že forma nie je až taká dôležitá. Napriek tomu je mi ich hudba veľmi blízka. Ich schopnosť stavať melódiu nad jediným, stále znejúcim základným tónom, je krásna. Človek si ani nevšimne, že vôbec nemenia akordy, že je to len tá melódia, ktorá dáva pocit harmónie. Na indických hudobníkoch sa mi páči, že sa nikam neponáhľajú. V pokoji si ladia nástroje tak hodinku , už ako súčasť koncertu, žiadne stresy a naháňačky. Hudbu neprežívajú ako nejakí dôležití hudobníci oddelení od poslucháčov, ale všetci spolu vytvárajú neopakovateľné momenty radosti z hudby. O to sa "skromne" snažím aj na mojich koncertoch. Ovplyvnil ma teda najmä ich spôsob hry, prežívania a úcty k nej. Myslím , že sa máme v tomto smere čo učiť. Ale aj naopak. Nedávno som sa stretol s jedným mladým Indom, ktorý vravel, že mladí hudobníci hľadajú učiteľov zo západu. Indická hudba je plná pravidiel a zrejme to už týchto mladíkov nebaví a chcú sa naučiť vložiť do nej trochu viac slobody. Žeby príležitosť pre nás?
Človek vidí svet taký, aký sám je. Zdá sa, že ste veľký optimista a skoro neustále prežívate radosť. Podľa duálneho princípu sa radosť nedá precítiť bez smútku. Svetlo sprevádza tieň, ktorý starovekí Gréci označili ako synopados, toho ktorý človeka vzadu nasleduje. Ako prežívate pocit tejto živej prítomnosti?
- Snehová vločka, ktorá práve padla do dlane, nie je smutná, že sa topí, nemá z toho ani radosť. Má pochopenie, a to ju napĺňa pokojom a mierom. Pochopila, že forma sa neustále mení, že nemá zmysel sa jej kŕčovito držať. Teraz bola vločka, práve sa mení na vodu, a potom na paru. Môže mať z toho strach v prípade, že chce zostať snehovou vločkou. Celý život prežije v zápase o svoju identitu. Je šťastná, keď sa jej podarí trochu primrznúť a dostáva strach, keď sa oteplí. Je beznádejne ponorená v dualite, až do chvíle, keď je už z boja taká vyčerpaná, že sa rozhodne vzdať. To ju nečakane naplní pochopením. Od tej chvíle si vychutnáva každý moment letu vzduchom ako vločka, prežíva extázu života, keď padne na teplú dlaň a mení sa na vodu, potom si užíva krásu a plynulý pohyb ako súčasť potoka, až kým sa nepremení na paru a s ľahkosťou bytia stúpa k oblakom. Pochopila čaro života. Ešte prežíva radosť i smútok, niekedy aj obidve veci naraz, len už pre ňu nie sú také dôležité.Už vie, kto v skutočnosti je.
Hudobník, multiinštrumentalista, skladateľ filmovej a divadelnej hudby. Narodil sa v Bratislave, nedokončil štúdium architektúry. Na gitare hrával alternatívny rock v bratislavskej skupine Volvic Pič, ktorá na seba upozornila pred koncertom legendy Collegium Musicum, no nenahrala oficiálny album. Desať rokov pod prezývkou Maok vytvára improvizovanú hudbu s etnickými a experimentálnymi prvkami, ku ktorej pozýva hostí voľne združených v skupine Svetloleť. Na kolene nahral a vydal trinásť albumov. Skladal hudbu do filmov Juraja Jakubiska (Bathory), prírodovedca Tomáša Hulíka a filmára - cestovateľa Pavla Barabáša (Premeny Tatier, Tatry zamrznuté v čase, Bhután, Ticho nad oblakmi). Robí hudbu k divadelným a tanečným inscenáciám, koncertuje v Česku a na Slovensku.
Maokov koncert začína o 19. hodine 28. septembra v Západnom krídle trnavskej radnice. Organizuje ho Združenie umelcov BonArt a Agentúra Romanika v spolupráci s mestom Trnava v rámci hudobno-literárno-výtvarného večera Rakurs.
Autor: Ika Kraicová, (iba)