Za múrmi väznice už zažil obrátenie recidivistu aj niekoľko krstov. S odsúdenými debatuje aj o škandáloch kňazov či majetkových kauzách cirkvi. S účasťou väzňov na bohoslužbách je spokojný, prekvapuje ho veľký záujem o duchovnú literatúru. Gabriel Dzvoňár, kaplán vo väznici v Hrnčiarovciach nad Parnou.
Prečo ste sa rozhodli pracovať práve s odsúdenými?
- Počas teologických štúdiísom sa nad takou formou pastorácie obzvlášť nezamýšľal. Pochopil som však, že kňaz má pôsobiť tam, kde ho povolá Božia vôľa. Mňa osobne veľmi oslovujú Kristove slová „lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí", alebo „neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov".
Taktiež veľkým tajomstvom pre mňa boli a sú slová Ježiša Krista „bol som vo väzení a prišli ste ku mne". Nad nimi som často meditoval a rozmýšľal o nich. Toto bol duchovný základ môjho rozhodnutia.
Čo vás ešte ovplyvnilo?
- Vo svojom vnútri som cítil, že je mojím poslaním pracovať v špeciálnej pastorácii, ktorá si vyžaduje misionárskeho ducha a trochu viac odvahy - ísť do situácií, alebo na miesta, kde viera nie je prirodzene udomácnená. Konfrontovať vlastnú vieru s realitou.
Ako ste sa dostali práve k väzňom?
- Vojenský biskup Mons. František Rábek ma povzbudil slovami, že potrebuje skúsených misionárov do rezortu justície pre rozbehnutie katolíckej duchovnej služby vo väzniciach.
Mali ste už predtým skúsenosti s duchovnou službou?
- Pracoval som ako správca farnosti v Mukačevskej eparchii na Ukrajine, kde som nazbieral cenné misionárske skúsenosti - čo sa týka práce s ľuďmi, aj ako ich motivovať pre Krista.
V čom vidíte rozdiel medzi civilnou a väzenskou farnosťou?
- S istou dávkou humoru na takéto otázky odpovedám, že ovečky vo väzenskej farnosti sú viac v bezpečí, lebo sú strážené a zamknuté za mrežami. Myslím si, že rozdiel v duchovnom živote by nemal byť žiadny.
Aj odsúdeným dávam ako ostatným veriacim - slobodu v rozhodovaní sa, či nastúpia na cestu duchovného života. A tento prístup má naozaj úspech.
Skúste porovnať vaše predstavy pred nástupom do tejto pastorácie s praxou.
- Najväčšie obavy som mal z toho, ako ma prijmú odsúdení. Bol som však prekvapený, že časť z nich ma prijala hneď. Bolo to aj tým, že kaplnka tu bola vysvätená už skôr a chodievali sem laickí dobrovoľníci a kňazi z okolia. Našiel som tu už viac-menej zabehnuté spoločenstvo.
Gabriel Dzvoňár vo väzenskej kaplnke. FOTO: PETER GRZNÁRMojou predstavou je, že odsúdení sú vzhľadom na situáciu, v ktorej sa ocitli prirodzene duchovne otvorenejší.
- Áno, ako každý človek v ťažkej životnej situácii, keďže sa zamýšľa nad zmyslom svojho života. Najvyššiu pravdepodobnosť zmeny vidím u tých, ktorí majú milujúce rodiny, šancu však majú, samozrejme, aj ostatní.
Treba však podotknúť, že existuje aj istá časť odsúdených, u ktorých nepredpokladám duchovnú otvorenosť, pretože kriminalitu živia v sebe a berú ju ako svoj životný štýl. Preto v práci s odsúdenými pracujú aj ústavní psychológovia, pedagógovia a ostatný personál ústavu.
Súčasťou vašich rozhovorov s odsúdenými je zrejme často problém viny a hriechu.
- Je potrebné, aby si väzeň priznal svoju chybu. Aj svedomie človeka, ktorý neprijíma svoj hriech, sa z pocitu viny prirodzene potrebuje vyliečiť - a tak často dochádza k tomu, že odsúdený si nahovára, že je nevinný. Že chybu spravil sudca, prokurátor, obhajca, hocikto, len on nie.
Problémom býva, že nevie, ako spracovať svoj hriech, nevie, komu ho posunúť. A tu je priestor pre väzenského kaplána. Dôležité je, aby odsúdený uznal, že existuje aj obeť jeho činu. Často sa tu stretávam s ľuďmi, ktorí hovoria len o svojom utrpení, pričom zabúdajú, že v prvom rade ublížili oni. Je to dôležitý krok, ak vedia prijať za svoj čin zodpovednosť.
Čo je pre vás osobne na vašej práci najťažšie?
- Ťažko povedať. Mávam obdobia, keď sa mi tento priestor zdá stiesňujúci - vtedy viem, že už je čas na dovolenku. Inokedy zas pociťujem potrebu vidieť ovocie svojej práce, čiže zmenených a polepšených ľudí, a práve vtedy ich široko ďaleko niet - alebo len ja ich nevidím? Za veľmi ťažký považujem prenos milosrdenstva z roviny teórie do praxe.
Ak viem, za aký skutok si daný človek odpykáva trest - napríklad za pedofíliu, vraždu, týranie - a on sedí v kaplnke a snaží sa so mnou spriateliť, je mi jasné, že to zvládnem len s posilou božej milosti. Takto sa učím nesúdiť a neodsudzovať, ale ponúkať Božie milosrdenstvo, na prijatie ktorého musí byť človek pripravený. Prijať ho znamená zastaviť zlo vo svojom živote. Ak moji zverenci toto neprijímajú, a dobrotu považujú za hlúposť, ostávajú pri starom štýle života.
Čo duchovné služby pre odsúdených okrem účasti na omšiach a rozhovoru s vami ako väzenským kaplánom ešte zahŕňajú?
- V skratke: Biblický krúžok - určený pre veriacich i neveriacich odsúdených, ktorí majúzáujem komplexne poznať Bibliu ako historickú a teologickú knihu a krúžok náboženskej výchovy, určený pre veriacich odsúdených. Väzni majú k dispozícii tiež náboženskú literatúru - aj v cudzích jazykoch, negramotní obrázkové Biblie, obrázkové katechizmy a základné modlitby aj v rómskom jazyku. Rímsko-katolícka cirkev pravidelne zasiela do ústavu Katolícke noviny a iné náboženské časopisy.
Zhruba aké percento odsúdených navštevuje omše, či vyhľadáva iné „duchovné služby"?
- Podľa meradla v civilnej farnosti by som povedal, že duchovné služby využíva malé percento odsúdených, avšak v prostredí ústavu toto meradlo neplatí, pretože tu nie je cieľom získať týchto ľudí len pre návštevu kaplnky, ale povzbudiť ich k zmene života, aj keď sa nemienia identifikovať sa s cirkvou.
Kaplnka s kapacitou 60 miest je cez víkend zväčša plná, počas Vianoc a Veľkej noci sa zúčastňuje na svätej omši 100 až 150 odsúdených, preto bohoslužby celebrujeme v ústavnej telocvični. Vzhľadom na dané prostredie to považujem za veľmi dobrú účasť. Veľký záujem je však o čítanie katolíckej tlače, biblie a náboženskej literatúry, ktorú mi pomáhajú šíriť medzi odsúdených hlavne tí, ktorí pravidelne navštevujú kaplnku.
Väzenská kaplnka. FOTO: (PEG)Snažíte sa nejako vplývať na tú skupinu odsúdených, u ktorých nepredpokladáte nápravu?
- Snažíme sa pôsobiť na každého. Naša evanjelizácia často prebieha prostredníctvom koncertov, zväčša gospelových. Hudba tu totiž zaujíma každého (úsmev). Odsúdení sa aspoň prídu pozrieť, čo sa to tam deje. Apoštol Pavol hovorí, že viera prichádza cez počúvanie.
Tak keď čosi započujú z evanjelia, verím, že aspoň kvapka sa ich dotkne. Veľká časť odsúdených sa tiež hanbí navštíviť kaplnku a duchovné služby pre výsmech z okolia. Často sa tu tiež zvykne vyhadzovať na oči: aj vonku si chodil do kostola?
Nachádzate medzi odsúdenými aj ľudí s hlbšou vierou a aktívnym náboženským životom?
- Určite. Myslím, že im to pomáha lepšie zvládať stresové situácie, ako aj celkovo pobyt vo väzení. Iní zase hľadajú svoju cestu a náboženský život začínajú paradoxne za mrežami, ale lepšie neskôr ako nikdy.
O čom s väzňami najčastejšie debatujete?
- Pri bežnom kontakte len o obvyklých ľudských záležitostiach. Rozhodnutie, či so mnou budú viesť duchovný rozhovor, alebo prídu na omšu, prípadne využijú aj spoveď, nechávam na nich.
Ľudia, ktorí ma vyhľadávajú, sa so mnou väčšinou podelia o to, akým spôsobom veria v Boha, prípadne mi povedia, aké výhrady majú voči cirkvi. Pri debatách o starostiach a vzťahoch ma niekedy vovedú do danej problematiky tak živo, že sa opýtajú, čo konkrétne by som urobil ja na ich mieste.
Je dobré im priamo odpovedať?
- Snažím sa im vysvetliť, že vždy existujú dve možnosti, aby sa situáciu snažili riešiť v pozitívnom zmysle. Dodávam tiež, že tá lepšia možnosť často vyžaduje aj určité sebazaprenie.
Stretávate sa s prípadmi, kedy sa nedá jednoznačne určiť, ako by bolo vhodné situáciu riešiť?
- Áno. Vtedy im zväčša poradím, aby napísali list tým, ktorých sa problém týka. Povzbudzujem ich, aby vždy spravili prvý krok, aj keď sa ich blízki hnevajú a neozývajú sa.
Čo obvykle odsúdených zaujíma v súvislosti s cirkvou?
- Väčšinou témy, ktoré ponúka televízia - škandály okolo kňazov, majetkové kauzy.
To musia byť pre vás ťažké debaty. Najmä tí jednoduchší zrejme môžu dospieť k názoru, že čo ich má čo cirkev poučovať, keď ľudia z jej kruhov páchajú podobné hriechy.
- Vždy im dávam za vzor Ježiša Krista a vysvetľujem, že to, že sú ľudia hriešnici, je jednoducho fakt. Tiež im vravím, že cirkev nie je tam kdesi ďaleko - biskupi a podobne, ale že keď chcem vidieť cirkev, musím sa pozrieť do zrkadla.
Stretli ste sa aj s prípadmi konverzie odsúdených?
- Po vyše štyroch rokoch praxe s viacerými. Spomínam si na človeka, ktorý sa stal veriacim vo väzení, vykazoval znaky slušného správania a dobroty, ale nikto jeho obráteniu neveril, pretože bol už druhýkrát vo výkone trestu. Priznám sa, že aj ja som ho bral s istou rezervou.
Bral však svoju vieru veľmi vážne a prišiel deň, keď ho súd podmienečne prepustil za slušné správanie a odpykanie si časti trestu. Odišiel a odmlčal sa. Až po dlhšej dobe dal o sebe vedieť, že pracoval v zahraničí, kde pravidelne navštevoval aj slovenské omše, na ktorých sa spoznal s veriacim dievčaťom. Po návrate domov sa zosobášili.
Zažili ste vo väzení aj nejaké krsty alebo svadby?
- Zo päť - šesť odsúdených bolo pokrstených, aj pobirmovaných - prišiel tu pre ten účel aj otec biskup. A hoci nás nedávno navštívil Vilo Rozboril a konala sa tu „svadba snov" v rámci relácie Modré z neba, cirkvený sobáš vo väznici nie je možný. Ak chce totiž človek prijať sviatosť manželstva, musí byť absolútne slobodný a mať umožnený spoločný život s človekom, ktorého si vybral. Odsúdení tieto podmienky nespĺňajú.
Väzenská farnosť
- PaedDr. Gabriel Dzvoňár (32) vyštudoval na grécko-katolíckej bohosloveckej fakulte v Prešove. Ako väzenský kaplán pracuje vo väzenskej farnosti v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Hrnčiarovciach nad Parnou od roku 2006. Je ženatý, má dve deti.
- Ústav má priaznivé priestorové podmienky na realizáciu náboženských úkonov, vyučovanie náboženstva a vysluhovanie sviatostí. Rímskokatolícka cirkev vysluhuje obrady v ústavnej kaplnke sv. Maximiliána M. Kolbeho.
- Činnosť Rímsko-katolíckej cirkvi metodicky usmerňuje a koordinuj Vikariát Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorý je súčasťou Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR.
(iba)
