Múry dvoch obnovených bášt privítali svojich prvých návštevníkov toto leto.
TRNAVA. Na začiatku nás bolo asi desať. Boli sme všakovakí, mladší aj starší. Spájala nás však zvedavosť. Niektorí z nás mali vstúpiť do bašty pri Bernolákovej bráne po prvýkrát. Hoci okolo nej možno chodíme nejaké tie desiatky rokov.
Koreniny si kuchári zamykali
Zišlo sa nás tu viac ako tridsať. Do veže sa ledva zmestíme. Hanka, ktorá je členkou Kompánie od roku 2005, začína svoje rozprávanie o vybavení táborovej kuchyne.
Jej neodmysliteľnou časťou boli koreniny, ktoré boli v stredoveku veľmi vzácne, a preto drahé. „Každý kuchár mal pre ne špeciálnu truhličku, kde ich mal zamknuté."
Ukážka dobového riadu zo žoldnierskeho tábora. FOTO: AUTORKA
Pri jedlách nezabúda Hanka dodať, že niektoré z nich by nám dnes nechutili. Typickým znakom stredovej kuchyne je totiž kombinácia sladkej a slanej chuti.
Hanka práve spomína placky z vody, múky a soli, skorými sa vzápätí objaví mladá žena. Chvíľu jej trvá, kým sa pomedzi nás prederie aj k načahujúcim sa rukám zo schodov.
Mňa zaujíma, odkiaľ čerpajú recepty, ktoré na podujatiach pripravujú. „Všetky pochádzajú z originálnej kuchárky zo 14. storočia. Kniha obsahuje 94 receptov, ktoré zozbieral arcibiskupský notár. Ide však o drahšie jedlá," objasňuje.
Čím obtiahnutejšie nohavice, tým lepšie
Na druhom poschodí pre nás členovia Kompánie a Trnavského šermiarskeho cechu pripravili prezentáciu dobovej výstroje a výzbroje obrancov opevnenia. Martin v úvode spomína aj jednu zaujímavosť.
„Na bránení tohto komplexu sa podieľala židovská komunita. Židia mali povinnosť chrániť hradby každú noc. Vieme o tom, pretože sa často na túto funkciu sťažovali."
Slovo preberá Bystrík, ktorý zatlieska a na scénu prichádza obranca z polovice 14. storočia vo výstroji.
Po prednáške sa k nemu pridáva další, o sto rokov mladší žoldnier z 15. storočia.
Výstroj a výzbroj stredovekých žoldnierov. FOTO: AUTORKA
Už na prvý pohľad vidno, ako sa výstroj stihla za jedno storočie zmeniť. Dozvedáme sa, že sa až vtedy začali používať celé pánske nohavice.
„Úchylkou stredoveku boli obtiahnuté nohavice. Kto také nemal, bol považovaný za sedliaka."
Vyrýval, a tak dostal nakladačku
Po skupinkách sa premiestňujeme k bašte na Fantiškánskej ulici. Pri hradbách je vymedzený priestor, kde budú prebiehať stredoveké boje.
Bystrík sa zmení na sedliaka a spolu s Róbertom nám predvádzajú stredovekú potýčku. V druhej ukážke sa stávame svedkami prepadnutia. Hlavnou zbraňou je dýka a dve ruky. Dvaja chalani sa gúľajú po tráve a fučia. Veď im ide o život.
FOTO: AUTORKA
„Pamätáte si, akú zbraň používali žoldnieri?" pýta sa Bystrík pred treťou ukážkou. „Kladivo!" ozve sa detský chlapčenský hlas z hľadiska.
„Nóó, to je tiež dobrá zbraň, hlavne proti klincu," žartuje Bystrík. Do rúk berie okrem tesáka aj štít a začne rýpať do Róberta. Ten mu to v boji nedaruje.
Opevnenie mesta začalo baštami
Vchádzame do jednej z najstarších bášt . Po príkrych schodoch stúpame až na samý vrch bašty.
Vo vnútri nás už čakajú dvaja hudobníci s replikami stredovekých hudobných nástrojov, na ktorých nám zahrajú tri ukážky.
Nástroje utíchnu a objaví sa Martin, ktorý nás prevedie od vzniku mesta k stavbe mestského opevnenia.
„Bašta, v ktorej sa nachádzame, je najviac zachovaná vo svojom pôvodnom murive."
Súčasná pivnica bola kedysi klasickým prízemím. FOTO: AUTORKA
Z jeho rozprávania vyplynie aj to, že sa nenachádzame na druhom poschodí bašty, ako by sme sa mohli mylne domnievať, ale na treťom. Terén mesta sa odvtedy navýšil niekde aj o tri metre a súčasná pivnica bolo teda prízemím.
Na trávniku nám členovia šermiarskeho cechu predvedú stredoveký šerm vo forme bojového umenia. Ten bol podľa slov jedného zo zakladateľov cechu Antona Kohutoviča často veľmi rýchly a brutálny.
Jeden z členov Trnavského šermiarskeho cechu, poznačený mečom na ľavej ruke. FOTO: AUTORKA
Šermiari ešte poslednýkrát krížia svoje meče, kým sa nám všetci spoločne uklonia. Nadšenie publika je veľké.
Mnohí z nás si preto 10. a 11. septembra nenechajú ujsť jarmočný „Stredovek pod hradbami", kde môžeme ochutnať stredoveké pochúťky, o ktorých nám v úvode rozprávala Hanka. Ako Bystrík nezabudol podotknúť - na vlastné riziko.