Ťažšie je dôsť k iným, ako k sebe

Do šokujúcich situácií môže človeka zavliecť jeho nedostatok aj prednosť, tvrdí v rozhovore Ružena Šípková, mladá poetka, ktorá sa v utorok predstaví Trnavčanom v západnom krídle radnice.

Zaraďujú vás medzi najvýznamnejších mladých autorov súčasnej poézie na Slovensku. Čo pre Vás znamená písať poéziu?

- Písanie poézie je pre mňa neustálym vyrovnávaním sa s tým, čo prináša život. A súčasne sú to maličké stopy, ktoré zanechávam na tomto svete. Ak moje básne niekoho oslovia, moje písanie sa stáva aj zmysluplnou činnosťou. Život mi prináša radosti i starosti, inšpiráciu i depresie, rôzne prekvapenia, ktoré sú niekedy príjemné, niekedy nepríjemné. Ale myslím si, že aj ja životu niekedy spôsobujem riadne šoky.

Myslíte si, že ľudí zavlečú do šokujúcich situácií ich nedostatky alebo prednosti?

- Myslím si, že do šokujúcich situácií môže človeka zavliecť jeho nedostatok, ale aj prednosť. Práve vďaka svojim prednostiam sa človek často dostáva do nových situácií, a tie môžu byť aj šokujúce. Taká situácia môže byť napríklad to, keď človek niekde prečíta svoje básne a poslucháči mu bez obalu povedia, že podľa nich jeho poézia nestojí za nič. Je však ťažké povedať, či je písanie básní u toho konkrétneho človeka nedostatkom alebo prednosťou. Na to by asi vedeli lepšie odpovedať kritici. A šokujúce môže byť napríklad aj získanie ceny v súťaži, pokiaľ to človek vôbec nečaká.

Hovorí sa, že jedným z poslaní človeka je dôjsť k sebe samému, aby sa neskôr mohol priblížiť k iným. Či už človek skončí ako básnik alebo čokoľvek iné. Ako vyzeralo u Vás zistenie, že básne sa derú von a že vaším poslaním je písať? A je to skutočne tak?

- Podľa mňa je dôležitejšie a aj ťažšie dôjsť k iným ľuďom, než k sebe. Ale aj dôjsť k sebe samému môže byť problém. Čo sa týka písania, začala som viac-menej zo zvedavosti a až neskôr som prišla na to, že je to vynikajúci spôsob sebavyjadrenia, ktorý mi vyhovuje.

Ako prebieha proces vašej tvorivej činnosti? Naznačia vám básne, že chcú von alebo je to skôr vedomý proces, pri ktorom si sadnete za písací stôl a zoberiete pero?

- Básne mi naznačia, že chcú byť napísané. Zo skúsenosti viem, že pri tvorbe sa mi nič nedá dosiahnuť nasilu, iba preto, že chcem voľačo napísať. Občas sa mi dokonca stane, že veľmi túžim niečo napísať na konkrétnu tému, ale pretože inšpirácia chýba, nie je z toho nič.

Inšpirácia väčšinou prichádza nečakane, kladie na nás isté požiadavky, kedy musíme napríklad zmeniť činnosť, ktorú práve vykonávame, aby sme ju v danom okamihu vedeli zachytiť. Ak sa vám ju podarí lapiť, prichádza k vám pocit naplnenia či skôr pocit akejsi vyprázdnenej nádoby?

- Je to určitý pocit úbytku energie, ale keďže je spojený so spokojnosťou, nevnímam ho negatívne.

Temer vždy, keď sa človek cíti zvrchovaným pánom nad určitou situáciou, stane sa niečo čo ho strháva dolu. Je to niečo, čomu sa hovorí irónia osudu. Človek si osud nevyberá, osud si vyberá človeka. Ako vnímate svoje osobné pády a vzlety?

- Moje pády nie sú, našťastie, nikdy príliš hlboké, lebo mám okolo seba ľudí, ktorí ma včas zachytia. A ani nelietam príliš vysoko. Môžem vnímať svoj vzlet ako závratný, no keď sa zadívam na to, ako vysoko zvládnu lietať tí druhí, pochopím, že moje vzlety naozaj nestoja za to, aby som sa nimi chválila.

Aké sú Vaše plány do najbližšej budúcnosti?

- V prvom rade chcem dokončiť štúdium sociálnej práce na vysokej škole. Ďalej chcem pracovať pre Kultúrne združenie národností a etník SR, ktoré mi nesmierne pomáha pri mojej tvorivej práci. A chcem sa zdokonaľovať v nemčine a angličtine, na ktoré mi teraz nezostáva mnoho času.