Hoci mu tiahne šesťdesiatku, letné večery trávi takmer bez výnimky v kine: posledných 37 rokov v tom pod holým nebom. Jána Kaniščáka, premietača z trnavského amfiteátra, vďaka tomu donedávna poznalo skoro celé mesto.
TRNAVA. V premietacej búdke nájdete Jána Kaniščáka už od pol ôsmej večer. „Hodinu pred predstavením treba zapnúť hudbu, aby ľudia vedeli, že sa čosi chystá," vysvetľuje. Pred premietaním mu dovezú v dvoch až troch škatuliach po tri filmové kotúče, ktoré po dvojiciach postupne nasadzuje do premietačky. Robí tak už takmer 40 rokov.
V noci kino, cez deň práca
Pán Ján domáci televízor za veľké plátno vymieňa každoročne v máji. Od júna trávi v letnom kine už prakticky každý večer - až do septembrového jarmoku. Amfiteáter zvyčajne neopúšťa pred pol jedenástou v noci, pričom ráno vstáva do svojho hlavného úradníckeho zamestnania. „Za tie roky som si na ten cyklus už zvykol, no pravdupovediac, cítim sa aj dosť unavený," priznáva. I preto sa rozhodol pre predčasný dôchodok, na ktorý odchádza už v decembri.
A či zavesí na klinec aj premietanie? Ján Kaniščák sa len pousmeje: „To sa ešte uvidí."
Mimochodom, je zaujímavé, že všetci premietači, ktorých pán Ján poznal, pri tejto činnosti zotrvali najmenej do dôchodku.
Premietal aj na vojne
Typická socialistická knižôčka s červeným prebalom, v nej nalepená fotka spred takmer štyridsiatich rokov - to je doklad, ktorý pána Jána oprávňuje premietať dodnes.
Dotiahol to až na premietača III. kategórie, vďaka čomu mohol vo Hviezde púšťať aj 70 milimetrové filmy - známe ako panoramatické, s vysokou kvalitou záznamu. Spomína si najmä na McCanovo zlato, My fair lady, Slušné dievča či dokument Nebo nad Holandskom. Od 80. rokoch už panoramatické filmy nevznikajú. „Ich výroba bola veľmi nákladná, navyše pred ich prehrávaním bolo vždy potrebné odmagnetizovať premietačky, keďže zvuk na nich bol zachytený na magnetickom zázname," vysvetľuje.
K premietaniu ho dotiahol kamarát - ešte v čase, keď sa učil za elektrikára v ŽOS-ke. Od roku 1969 robil praktikanta, premietačské skúšky absolvoval až na vojenčine v Malackách o dva roky neskôr. „Ako premietača ma aspoň obchádzali vojenské nočné stráže," spomína so spokojnosťou v hlase.
Po návrate do Trnavy chodieval zastupovať do kín Partizán, Hviezda a Stavbár, až kým sa v roku 1973 nestal jediným premietačom v amfiteátri.
Nabité
Ešte donedávna Jána Kaniščáka poznalo prakticky celé mesto - letné kino totiž bývalo nabité nonstop. „2224 ľudí sedelo, dvesto stálo vnútri a zvyšok pred bránou," so smiechom rekapituluje nie ojedinelú návštevnosť za čias socializmu.
Vypredané bývali najmä každoročné Filmové festivaly pracujúcich. Pre neskôr narodených: išlo o podujatia, kde sa premiérovo hrávalo 14 filmov, ktoré neboli zaradené do bežnej kinovej distribúcie. Okrem socialistických snímok boli zastúpené aj diela z takzvaných neutrálnych krajín, za ktoré sa v tom čase považovali Nórsko či Dánsko, a v najmenšej miere aj z „tvrdých kapitalistických" - ako Francúzsko či Británia.
Cenzúra sa podľa Jána nerobila, dlhšie filmy sa však upravovali na jednotné 90-minútové trvanie.
Trému zážíval najmä pri celoslovenských otvoreniach festivalu, ktoré sa v Trnave konalo zhruba štyrikrát: na prvý film totiž chodieval aj režisér a herci. „Najprv sa premietala znelka, potom nastúpili herci a režisér na pódium, zase znelka, hneď nato išiel film. Ako premietač som musel dávať pozor," komentuje pán Kaniščák úsmevom. Kiksy počas slávnostných otvorení našťastie nezažil, nevyhli sa mu však úplne.
Titanic sa vynáral
Pán Ján už síce nemal do činenia s filmami z extrémne horľavého celuloidu, ktoré v dávnejších časoch dokázali spôsobiť v kine aj požiar, dosť si však užil starých uhlíkových mašín značky Dresden. „Uhlíky pomerne často odpadávali, obraz odrazu zmizol, tma bola, diváci pískali," spomína.
Piskot z hľadiska si občas vyslúžil aj pri nových lampových premietačkách MEO 5 XB, ktoré od 80. rokov slúžia až dodnes a filmu zabezpečili stabilnú svetelnosť, jas a celkovú kvalitu. „Raz som púšťal Titanic, pričom prvou scénou bolo vynáranie lode spod hladiny," nezdrží sa úsmevu. „Film som totiž hodil do mašiny nepretočený, hore nohami. Ešte dodnes mi to niektorí pripomínajú." V pamäti mu utkvelo aj jedno z premietaní Lietajúcich striel, kde poprehadzoval kotúče, a film sa tak od istej chvíle prestal odvíjať chronologicky.
Opráši premietačku
Hoci pán Ján počas doterajšej „premietačskej kariéry" videl takmer všetky filmy, ktoré sa kedy v Trnave hrali, žánrom ako sci-fi dodnes neprišiel na chuť. Bavia ho najmä tie, o ktoré je v súčasnosti skôr núdza - detektívky a filmy o prírode.
Aj jeho samotného zlákalo natáčanie, ešte ako mladý si kúpil premietačku a 8-milimetrovú kameru. „Filmy som na vyvolanie posielal do Gottwaldova," spomína. Istú dobu aj fotil, postupne však bolo na tieto aktivity stále menej času. „Na dôchodku si už azda nájdem dosť priestoru na to, aby som premietačku oprášil a pospomínal," pousmeje sa.