TRNAVA. Ešte v máji sa mi ozval kamarát Feďo, Trnavčan žijúci už niekoľko rokov vo Francúzsku, či nemám chuť na výlet do Álp neďaleko Chamonix. Presnejšie išlo o bivakovanie vo vysokohorskom teréne, priamo na ľadovci. Neváhal som. Moja manželka mi namiesto odhovárania od nebezpečnej akcie pomáhala s nákupom kvalitnej výbavy. V porovnaní s minuloročným sólo výstupom na Mt. Blanc (4 810 m) som tohtoročnú výpravu na ľadovec nepodcenil a v časovom predstihu som si postupne zadovážil nové mačky, čakan, prilbu, horolezecký sedák, skoby, kvalitný spacák či samonafukovaciu karimatku.
Trojčlenná výprava na ľadovec
Dátum odchodu padol na siedmeho augusta v sobotu. Po piatkovej redakčnej uzávierke som vyrazil rovno z práce na vlak do Ženevy. Tam som sa mal stretnúť s Feďom a jeho kamarátom, skúseným horským vodcom Michalom, rodákom zo Šútova pri Ružomberku, ktorý už tiež niekoľko rokov žije v krajine galského kohúta.
O siedmej rýchlik z Trnavy do Petržalky, prvý prestup na vlak do Viedne. Odtiaľ nočným spojom do Zürichu, kde som presadal na IC do Ženevy. Do Zürichu sme však dorazili s hodinovým meškaním, IC som už nestihol. Zhodou okolností mi šlo ďalšie. Na prestup som mal približne päť minút. Beh cez štrnásť nástupíšť s „plnou poľnou" po prebdenej noci ma naštartoval. Automatické dvere vlaku sa zavreli ihneď po mojom nastúpení. O štvrť na dvanásť som bol už v Ženeve.
Feďo ma aj s Michalom čakali na hlavnej stanici. Nasadli sme do auta a vyrazili do Chamonix. Do troch hodín sme boli na mieste, po ceste sme ešte nakúpili potraviny a navštívili horolezecký obchod. Potrebovali sme tablety na vodu, aby sme mohli piť bez problémov tú z ľadovca.
Strmé rebríky nás preverili
O pol štvrtej štartujeme vláčikom Montenvers z centra Chamonix do nadmorskej výšky 1913 metrov. Keď sme vystúpili, prišiel prvý šok. Zo stanice na kopci sme museli zliezť tristo výškových metrov do ľadovcového údolia Mer de Glace. Po strmých rebríkoch.
Nikdy som netrpel závratmi z výšok, ale na kolmej stene s ťažkým batohom som „vážil" každý krok. Istenie lanom sme zavrhli z časových dôvodov. Bolo krátko po štvrtej a pred nami ešte presun k vysokohorskej chate Refugedu Couvercle vo výške 2 687 metrov.
Museli sme opatrne prejsť po ľadovci a preskakovať potoky vody z roztápajúcej sa masy ľadu. Na klzkom teréne nič príjemné. Okolo ôsmej bola chata na dohľad. Postavili ju však na brale, takže sme opäť museli liezť po rebríkoch dvesto výškových metrov. Liezť hore je oveľa ťažšie ako dole.
Základný tábor
O pol deviatej rozkladáme stan, vybaľujeme veci a znovu balíme na nasledujúci deň. Stratégia bola jasná. Základný tábor pri ľadovci vo výške necelých tritisíc metrov a odtiaľ útočiť na vytipované štíty. Plán na prvý deň bol dobyť Aiguil le Verte v nadmorskej výške 4122 metrov.
Prvú noc sme všetci zhodnotili ako plytkú. Nikto nezaspal. O pol tretej zvonil budík. Vonku bola tma a zima. Z teplých spacákov sa vstáva veľmi ťažko. O tretej sme už s mačkami na nohách a pre bezpečnosť previazaní lanom kráčali po ľadovci smerom k úpätiu masívu.
Bolo zamračené, vyhliadky na vrchol sa rozplývali. Skúsený Michal nás nabádal k pozitívnemu mysleniu. Bude pekne, padajúce kamene ma nezasiahnu, nepošmyknem sa, nespadnem. Spočiatku mi to pripadalo naivné, postupne som však v tom našiel kus pravdy. Pomáha to.
Pred šiestou sa rozvidnieva. Vrcholy sú zahalené v hmle. Aj napriek týmto podmienkam pokračujeme v ceste. Asi v tretine cesty však Michal vyhlásil, že sa otáčame. Cestu späť sme „zužitkovali" na sto percent. Smerom dole sme simulovali rôzne situácie. Ako sa zastaviť pomocou čakanu pri páde v žľabe, ako zlaňovať skalný previs či strmý ľadovec.
Školenie vyvrcholilo pádom do ľadovcovej trhliny a následným vyťahovaním. Istený som skákal do desať metrov hlbokej trhliny a Feďo ma podľa Michalových inštrukcií vyťahoval. Poobede, približne o tretej sme dorazili k nášmu stanu. Prezliekli sa do suchých vecí a začali variť. (Sedem dní sme jedli „sáčkové" polievky a cestoviny na tisíc spôsobov. Niekedy aj na tisíc spôsobov v jednom hrnci. Podstatné bolo nasýtiť sa, nie vychutnávať.)
Hore žľabom cesta úzka
Zaspávali sme pred desiatou s budíkom na tretiu hodinu ráno. Pokus číslo dva. Ráno nás prekvapil mráz a niekoľkocentimetrová vrstva ľadu na stane. Dobré znamenie, pretože ľadovec bol tvrdší. Cestu k masívu sme už poznali, prešli sme ju rýchlejšie. Na vrchol viedol jeden a pol kilometrový žľab so stúpaním do 60 stupňov. V náročnom strmom teréne nebolo miesta na odpočinok.
Neustále sme museli stáť na špičkách predných hrotov mačiek. Krátkodobé útočisko predstavovali skaly, na ktorých sme na vydýchanie posedávali. Približne v polovici žľabu som začal čoraz intenzívnejšie pociťovať redší vzduch. Pauzy boli častejšie. Krátko po desiatej sme dosiahli vrchol žľabu, sedlo vo výške 4 050 metrov, necelých osemdesiat výškových metrov pod vrcholom.
Vrchol sme nedosiahli
Dva dni predtým však snežilo a hrebeň vedúci na vrchol bol zafúkaný. Hrozilo nebezpečenstvo pádu na jednu či druhú stranu. Skúsený Michal preto zavelil, že ideme naspäť. Povzbudil ma pocit, že som s profesionálom, ktorý vie, čo robí.
Cestou späť sme museli celý žľab zlaniť. Zviazali sme dve päťdesiatmetrové laná a na približne tridsať „prestupov" sme boli dole. Bonbónikom bola posledná časť, keď sme museli prekonať približne tridsaťmetrový previs. Po sedemnástich hodinách sme dorazili do nášho tábora. Uvarili si niečo pod zub a vyvalení na kameni pozorovali hviezdy a Mliečnu dráhu, ktoré boli jasnejšie ako kdekoľvek inde. Do polnoci. V utorok sme do programu zaradili oddych po náročnom výstupe. A ešte ťažšom zostupe, ktorý trval o dve hodiny viac ako cesta nahor.
Slnko, veget a petangue s kameňmi
Deň „pokoja" sme zužitkovali dobíjaním síl. Slnko, sem- tam mraky, vyhrievame sa na skale pri stane. Približne o štvrtej poobede sme sa prebrali z letargie a uvedomili si, že celý čas len hľadíme na vysokohorské statické predstavenie. Nevadilo nám to. Večer sme sa s Feďom priúčali novým uzlom, deň sme ukončili francúzskou hrou petangue. Namiesto gúľ sme hádzali kameňmi. Michal vyhral.
Po dni voľna budík opäť zvonil o tretej. Tentokrát sme vynechali žľaby a vydali sa na Les Courtes s nadmorskou výškou 3 847 metrov. Celý výstup bol po ľadovci. Čakan sme museli použiť až v záverečnej časti. Nebezpečenstvo predstavovali najmä padajúce kamene z holých masívov. Dole strmým kopcom nabrali slušnú rýchlosť. Aj malý kamienok mohol spôsobiť vážny úraz.
Na vrchol sme dorazili okolo deviatej. V diaľke sme videli oblačnosť postupujúcu naším smerom. Ešte chvíľu sme si užívali výhľady a potom sa pobrali dole. O jednej hodine sme dorazili do nášho základného tábora. Poobede sme opäť strávili „pohľadmi". Posledná večera, posledný čaj, predbežné balenie na odchod.
Zostup do civilizácie znepríjemňoval lejak
Ľahli sme si spať, no od polnoci začalo liať. A lialo až do rána. Stan našťastie nepremokol, ale bubnujúci dážď nedovolil zaspať. Okolo ôsmej prestalo. Všetko sme zbalili aj namokro a rezkým krokom sa vracali do civilizácie. Pršať začalo pri rebríkoch. Dvesto výškových metrov po kolmej skale smerom nadol. Údolie Mer de Glace sme preleteli, pretože dážď sa postupne menil na lejak. Veci v batohu oťaželi ešte viac. Celkom nakoniec nás opäť čakali rebríky. Posledných tristo výškových metrov nahor.
Na stanicu sme dorazili o pol jednej. Uzimení, zmoknutí, ale so širokým úsmevom, ktorý nešlo stlmiť. Pred štvrtou nás Michal vysadil v Annecy a pokračoval do Grenoble. Ponáhľal sa za frajerkou. My s Feďom sme si vychutnali večerný výhľad na jazero z jeho apartmánu a po šiestich dňoch v spacáku sme zaľahli do postelí. V piatok trinásteho sme vyštartovali autom do Trnavy. Ja domov a Feďo na návštevu.
