LEOPOLDOV. Mladosť strávili za múrmi väzníc a pracovných táborov, v sobotu prišli spomínať na tých, ktorí toto obdobie totality neprežili. „Stretávame sa tu v Leopoldove, aby sme si pripomenuli, že pred 60 rokmi bol svet úplne inakší,“ hovorí jeden z organizátorov spomienky Anton Srholec.
Počas budovania komunizmu vo väzniciach a táboroch zahynulo asi sedemsto ľudí zo Slovenska.
Naleteli ŠtBGojdič a Trčka
v roku 1950 zakázali gréckokatolícku cirkev. Biskupa Petra Pavla Gojdiča zatkli a odsúdili na doživotie;
držali ho na samotke, mučili , zomrel v roku 1960 v Leopoldove;
v roku 1959 v Leopoldove zomrel na zápal pľúc aj kňaz Metod Trčka, obvinený zo spolupráce
s Gojdičom – na samotke skončil za spev koledy na Vianoce.
Ladislav Schnierer pochádza z Handlovej a do Leopoldova chodí spomínať takmer každý rok. „S kamarátmi sme naleteli jednému provokatérovi, ktorý nám povedal, že mu máme zbierať informácie pre Západ,“ rozpráva Schnierer. O niekoľko mesiacov na to ho zatkli a spolu s ostatnými odsúdili na dva roky. Tie prežil v pracovných táboroch v Jáchymove a v Hornom Slavkove. Ani po prepustení sa necítil slobodný. „Dcéru šikanovali v škole a tá sa potom nechcela učiť,“ hovorí. Dnes už pozná mená tých, ktorí donášali na jeho rodinu.
Rehoľníka Vladimíra Slávika zatkli za vlastizradu. Údajne s kamarátmi založili tajnú bohosloveckú fakultu. Vo väzení strávil sedem rokov. „Nebanujem. Bol som spokojný, že trpím pre vieru,“ hovorí.
Najhoršie bolo pritom vyšetrovanie. „Spoluväzňa, s ktorým som bol na izbe, vyšetrovali postojačky dva dni a dve noci,“ vysvetľuje. Keď ho zhodili na zem, nevládal sa už postaviť. „Po prepustení som sa nevedel zamestnať. Keď som prišiel domov, nevedel som sa zaradiť a pochopiť svet, ktorý existoval.“
Hrob bez mena
Účastníci spomínali aj na rehoľníka Metoda Dominika Trčku a biskupa Pavla Gojdiča, ktorí zahynuli v leopoldovskej väznici na následky choroby a zlého zaobchádzania.
Na cintoríne v Leopoldove, kam v minulosti pochovávali trestancov, majú obaja spoločný pomník. Vedľa neho pribudol hrob neznámeho väzňa, symbolicky označený len väzenským číslom.
Udalosti 21. augusta spred 42 rokov má doteraz v živej pamäti Bratislavčanka Ľudmila Horváthová. Dôležité bolo neklásť odpor vojskám Varšavskej zmluvy, ktorí bez súhlasu vstúpili na územie vtedajšieho Československa, k čomu vyzývali aj predstavitelia štátu. Uviedla v rozhovore pre TASR. Napriek tomu desiatky ľudí sa stali obeťou tejto agresie.
Pre ňu, ako dcéru politického väzňa z 50. rokov, bolo o to tragickejšie vidieť, že je koniec všetkým nádejam vkladaným do obrodného procesu. S nostalgiou v hlase si spomína, ako s nadšením mladej 23-ročnej mamičky prežívala udalosti tzv. Pražskej jari. Cez okno banky, v ktorej vtedy pracovala, videla príchod prezidenta Ludvíka Svobodu. "Všetci sme boli takí hrozne šťastní," vracia sa k udalostiam spred desiatok rokov.
Spokojný s demokratizáciou v spoločnosti bol aj jej otec Dominik Čambal. "Dokonca mohol byť rehabilitovaný za to, že v rokoch 1951-52 sedel vo väzení," tvrdí jeho dcéra. Keďže v ňom zvíťazila hrdosť, žiadosť o rehabilitáciu si napokon nepodal. Pri príchode tankov do ich dediny neďaleko Trnavy prežíval tak, ako ostatní, ktorí zažili prvú či druhú svetovú vojnu, chvíle plné strachu a zdesenia.
V tom čase pracoval na roľníckom družstve, do ktorého musel vstúpiť napriek svojej vôli. Odmietanie prispôsobiť sa novým podmienkam bolo príčinou, prečo sa ocitol ako nepriateľ štátu vo väzení. "Naša rodina nezbohatla zo dňa na deň, štyri generácie zveľaďovali majetok, nikoho sme nevykorisťovali, preto sa ho otec nevedel vzdať," poznamenala Horváthová. Podľa jej slov otca uväznili ako výstrahu pre ostatných, ktorí by chceli klásť odpor kolektivizácii. Mal 32 rokov, keď bol uväznený, ona šesť a jej sestra len dva roky.
Po návrate z väzenia napokon skončil ako agronóm na družstve. "Nebolo mu všetko jedno, psychicky veľmi trpel, keď videl, čo sa na družstve deje. Telom a dušou bol roľníkom, k zvieratám a pôde mal silný vzťah. Na práci mu záležalo, aj keď ju musel robiť pre družstvo," opisuje rodinné útrapy jeho dcéra. Vzhľadom na to, že otec zomrel pomerne mladý, vo veku 57 rokov, mnoho vecí z jeho života, pobyte vo väzení a dobe, ktorú prežíval, sa už jeho rodina nikdy nedozvie.
TASR
