„Rýchlo sa prečíta, dlho doznieva. Texty z nej sa vo vnútri zadŕhajú, spúšťajú kotvy." Reč je o druhej knihe Pavla Tomašoviča Bezčasie. Minulý utorok s ním v západnom krídle radnice debatoval Radoslav Matejov, pomedzi to spievala a hrala Zuzana Homolová.
TRNAVA. „Vlastnú rozorvanosť sa snažím posúvať do dialógu. Šancou je prekročiť vlastné ego, vlastnú bolesť. Najdôležitejšie je však neutiecť." Zhruba takto priblížil svoj recept na zvládanie utrpenia Pavol Tomašovič. Práve ono je jednou z kľúčových tém kratších, esejisticky ladených textov v jeho druhom diele Bezčasie, v ktorých čitateľ stretáva „postavy v momentoch ich bytostného váhania, osobnej transformácie i smrti."
A tiež jednou z tém, ktorú podľa Tomašoviča ľudia už od 19. storočia systematicky vytesňujú: „V hlavách máme zakódované, že životom sa dá prejsť ľahko, bezbolestne. Potom sme zrazu strašne prekvapení, keď to tak nie je. Pritom každý, kto chce žiť vlastný život, nemôže nenaraziť."
Dvojitá identita
Radoslav Matejov začal debatu o Bezčasí od toho, čo bolo všetkým účastníkom v publiku známe: od obalu. Svojím grafickým stvárnením mu pripomenul dvojitú identitu Pavla Tomašoviča - hovorcu a spisovateľa. A dvojakosť, ako to už býva, prináša so sebou napätie.
„Pokiaľ by bol môj svet rozštiepený len do týchto dvoch polôh, žilo by sa mi veľmi jednoducho," zareagoval na postreh Tomašovič.
Každý sa podľa jeho slov nejakým spôsobom trápi so svojou existenciou, „pričom napätie medzi tým, čo človek prežíva a po čom túži, je posunuté do väčšej hĺbky ako v čase komunizmu."
Súvisí to podľa neho so stratou oporných bodov, so zrelativizovaním hodnôt. Príčinou toho je na jednej strane vyprázdnenie tradície, na strane druhej určitá zmätenosť človeka ešte stále privykajúceho po rokoch čierno-bielej totality na slobodu, ktorá ponúka mnoho možností. A tým pádom neistotu, ako vraví aj jedna z postáv knihy. No práve uvedomenie si neistoty je predpokladom hľadania. A bez neho sa človek nedostane k najpodstatnejším rovinám bytia, hoci aj spoločnosť bezbolestne napĺňa zdanlivo najdôležitejšie potreby človeka - ako v prípade najrozsiahlejšiehu textu v Bezčasí s názvom Kniha života.
Kniha. Prázdno
Á propos, kniha. Matejov vo svojej recenzii pre litcentrum.sk za jedno z najsilnejších miest Bezčasia považuje práve opis tohto stáročného média. „Doteraz som sa v literatúre nestretol s takou dôslednou a vernou obhajobou," píše. Postava starého mnícha v Knihe života ju človeku, ktorý prišiel z dokonale fungujúcej, na racionalite a pragmatizme fungujúcej spoločnosti, približuje aj takto: „Knihe neporozumiete, pokiaľ nevstúpite do jej sveta. Pokiaľ nebudete ochotný počuť čosi úplne iné, nepoznané. Predpokladá to opustiť územie vlastnej či dopredu danej pravdy a jasných faktov."
No možnosť vnímať napísané vyžaduje ešte jedno: Prázdno.
Bezčasie
„V súčasnosti sme vystavení záľahe slov od rána do večera - v nepretržitom obklopení médiámi. Ešte aj večer, keď všetko stíchne, doliehajú k človeku hlasy z vedľajších bytov v paneláku. No čím viac slov sa ku nám dostáva, čím rýchlejšie čítame, tým menej nás dokáže čosi osloviť," vysvetľuje Tomašovič.
Práve preto vo svojej knihe ponúka čitateľom dostatok priestoru na zastavenie: Okrem iného aj v podobe prázdnych plôch. Matejov tento zámer vo svojej recenzii vyzdvihuje ako „výborné prepojenie tvaru s ideami textov", vďaka tomu sa totiž mení charakter čitateľského času: „Neplynie, postupuje v zastaveniach."
A práve zastavenie približuje k tajomstvu bezčasia. K priestoru, ktorý môže spisovateľ vdy len naznačiť. K priestoru, kde sa človek stretáva s vlastnou dušou.
