Do zoznamu zaniknutých remesiel zrejme čoskoro pribudne aj aranžér výkladov. Časy, kedy podobu presklených lákačov zákazníkov určovali výtvarníci, sú dávno preč. Možno úplne posledným miestom v Trnave, kde ešte narazíte na profesionálov, je obchodný dom Coop Jednota. Po prestavbe budovy však pravdepodobne aj oni prestúpia na iné oddelenie.
TRNAVA. „My tu už len tak dožívame," so smiechom ma vo svojej kancelárii v blízkosti rozľahlých skladov vítajú posledné „mohykánky" Irena Vrtochová a Zdenka Ostrožliková.
Majú to zrátanéPani Irena, vyštudovaná aranžérka výkladov, pracuje v obchodnom dome Jednota už tridsať rokov. Je pamätníčkou zlatej éry tejto profesie, kedy sa o výzdobu priestorov starala skupinka ôsmich ľudí, vrátane dvoch vedúcich - výtvarníkov - a pravdepodobne zažije aj jej úplný zánik. „Posledné roky sme na tejto pozícii pracovali tri - ešte donedávna. Pred pár mesiacmi však kolegyňu Jarmilu Bínovcovú, ktorá tu so mnou takisto pracovala od strednej školy, presunuli na telefonickú ústredňu a zo mňa sa stala šatniarka."
Irena Vrtochová, Jarmila Bínovcová a Zdenka Ostrožliková. Ešte pred pár mesiacmi kolegyne - aranžérky postupne odchádzajú na iné pozície.
Pani Zdenke - absolventke odevnej priemyslovky v Trenčíne, ktorá sa do Jednoty dostala tesne po prevrate, kedy sa v Trnave zrušili odevné závody - sa však samotnej upravovali výklady ťažko, a tak jej kolegyňa chodí vypomáhať aspoň na tri hodiny denne. „Pri aranžovaní treba každú chvíľu čosi podržať, pozrieť sa na kompozíciu z odstupu. Zblízka to pôsobí inak," vysvetľuje. Okrem výkladov majú na starosti aj výzdobu vnútorných priestorov mimo samotných obchodov.
Aj pani Zdenka je už vyrovnaná s tým, že to má na pozícii aranžérky zrátané. „Po prestavbe by už budova Jednoty nemala mať vonkajšie výklady, iba vnútorné, ktoré si budú aranžovať samotní obchodníci," tlmočí pravdepodobné zmeny, ktoré by mali prebehnúť zrejme už budúci rok.
Úspech mal vypchatý jeleňIrenu Vrtochovú v mladosti ani nenapadlo, že by mohla ísť študovať za aranžérku. Hlásila sa za predavačku. „Po prijímacích skúškach ma spolu s ďalšími dvomi dievčatami oslovili, či nechcem ísť za aranžérku do Bratislavy, vraj nemajú plný stav. Vybrali si nás, lebo sme najlepšie urobili skúšky," vysvetľuje.
"Jednoťácky" výklad pár desaťročí dozadu.
Absolvovať museli rovnaké predmety ako v odbore predavač, a popri tom navštevovali aj hodiny aranžovania, maľby, kreslenia, učili sa pracovať s písmom, cibrili si cit pre farby a látky. „Pravidelne sme chodievali na rozličné súťaže - aj celoštátne do Brna, kde sme priamo na mieste aranžovali výklady," spomína pani Irena.
V pamäti jej zostali aj spomienky na súťaže o najkrajší výklad v meste. Posledná sa údajne konala pri príležitosti 750. výročia vzniku Trnavy. „Niekoľkokrát v týchto súťažiach uspela aj Jednota. Pokiaľ ma pamäť neklame, úspešní sme boli napríklad pri zimnom výklade, ktorému dominoval vypchatý jeleň. Išlo akože o soba, ktorý ťahal sane," smeje sa.
Aj toho možno dodnes nájsť v sklade neďaleko kancelárie aranžérok. „K návštevníkom je však otočený chrbtom a chýbajú mu parohy," s úsmevom komentujú pani Zdenka a Irena, keď ma vedú do preplnených skladových priestorov, kde by si prišli na svoje najmä surrealisti.
Nahé figuríny a MikulášSkupinky nahých figurín, vedľa nich postava mikuláša, zabalená v igelite, trpezlivo čakajúca na ďalšiu sezónu, či poličky plné deravých rúk. „Tie sa ničia najrýchlejšie, pretože sú z gumy," vysvetľuje pani Zdenka, ukazujúc na obskúrnu hromadu.
Vie o čom hovorí: s kolegyňami sa za posledné roky stali odborníčkami na opravy figurín. „Väčšina z nich má medzi 25 až 30 rokov, len jedna jediná je pomerne nová a moderná. To preto má väčšina z nich nemoderné pózy a účesy," smeje sa. Figuríny teda nielen obliekajú, ale ich aj „donekonečna" premaľúvajú, aby nepôsobili ošúchano.
K ich pracovným nástrojom patria tiež nožnice a lepidlo: Kým za komunizmu sa rôzne ozdoby nakupovali vo veľkom, dnes - pokiaľ chcú byť s výkladom ako tak spokojné - si mnohé z nich vyrábajú sami. Na sklade sa „povaľujú" množstvá kartónových zajačikov či motýľov, i ručne vyrábané tabuľky s nápismi. Nájdete tam i kopy prázdnych obalov z potravín. „Tie si nosíme z domu. Kedysi sme do výkladov dávali normálne potraviny, z nich sa lepšie aranžovalo. Škatule sú ľahké, už tak dobre nedržia."
Plešatá figurína a tátošeMedzi hromadou vecí sa podarí nájsť aj obal so starými fotkami. Prezeráme si ich spoločne s Jarmilou Bínovcovou, ktorá za nami na chvíľu vybehla v rámci obednej prestávky. Čiernobiele snímky oživujú spomienky. „Dlho nám šéfovali výtvarníci Peter Čambál a Vladimír Čerešňák. Tí si návrh podoby výkladu najprv kreslili na výkresy," prezrádzajú. Aranžovalo sa vo veľkom štýle, k dispozícii boli obrovské výkladné priestory s deviatimi metrami na šírku. Tie sú dnes rozdelené na tri diely. „Mnohé priestory majú prenajaté rozličné firmy, takže tých priestorov na aranžovanie je ešte menej," dopĺňajú.
Kedysi vraj samotné aranžovanie jedného výkladu trvalo aj týždeň. „Dbalo sa na každý detail - neustále sa menili tapety, k dispozícii boli látky rozličných farieb."
Úžas aj po rokoch vzbudzujú rafinovane vyrezané fólie, ktoré sa lepili na sklo. Jedným z vrcholných diel sú tri tátoše, „ťahajúce" sane s Mikulášom.
Aranžérky sa pousmejú nad figurínou plešatého pána, ktorú by už dnes zrejme nikto do výkladu nepostavil, ale aj nad dôverne známymi nápismi, ktoré sa do výkladov vylepovali povinne. Napríklad: Pod vedením KSČ za ďalší rozvoj. „Tieto nápisy sme si nevyrábali sami, tie sme dostali hotové," ozrejmujú.
Spomenú si aj na dva časopisy o výkladoch, ktoré im dlhé roky predplatené. Dnes po inšpiráciu zájdu len v rámci voľného času do mesta. Mnoho výkladov ich však nenadchne, vraj vidno, že ich nerobia aranžéri. Svetlou výnimkou je napríklad predajňa pánskych odevov - OP Prostějov.
Aranžéri sú už nepotrebníVladimír Čerešňák, bývalý vedúci aranžérov v Jednote, takisto tvrdí, že na výkladoch výrazne cítiť, že ich nerobia profesionáli. Jednou z mála výnimiek je podľa neho butik na Štefánikovej, kde vidno, že výklad tvoria ľudia s citom pre tematické zladenie i farby. „Aranžérstvo je zaniknuté remeslo. Profesionálov zamestnávajú tak možno ešte v bratislavskom Tescu," konštatuje Čerešňák. V Jednote pracoval desať rokov, po prevrate začal podnikať v oblasti reklamy. „Už to tam nemalo pôvodnú úroveň," vysvetľuje.
Menší súkromníci podľa jeho skúseností takmer vôbec nemajú záujem o prácu aranžéra. Jediné, čo sú ochotní zaplatiť, sú tabule so zľavami, či firemné tabule.
Spolu so zamestnankyňami Jednoty považujú za určitý paradox, že aranžéri sa zamestnávali počas komunizmu, keď nebolo treba o zákazníka bojovať, a dnes - v čase silnej konkurencie - o nich „nezakopne" skoro nikto.
FOTO: ARCHÍV COOP JEDNOTAFiguríny vo výkladoch Jednoty si ešte stále uchovávajú retro čaro.
