TRNAVA. V minulosti chceli byť chlapci kozmonautmi a vojakmi, dievčatá zasa učiteľkami či zdravotnými sestričkami. Ani pani Magdaléna nebola iná. Doma ich bolo päť. Pomáhať mame s deťmi bolo vtedy samozrejmosťou.
Kam na strednú dlho nepremýšľala. „Aj na radu svojej najlepšej kamarátky som sa rozhodla pre štúdium na Strednej zdravotníckej škole v Bratislave," zaspomínala.
Písal sa rok 1968 a v trnavskej pôrodnici sa uvoľnilo miesto. Vtedy to všetko začalo. Dlhých a zároveň krásnych 42 rokov v pôrodnici. „Pamätám si, že som išla na rannú a po celom meste boli ruské tanky. Všade samí vojaci. Myslím, že to bola nedeľa. Až v práci som sa z rádia dozvedela, že nám priatelia z východného bloku prišli na pomoc," ironicky opisuje udalosti z augusta 1968.
Pani Magda (druhá z prava v prostrednom rade) v čase, keď mala 18.
Začiatky boli ťažké
V období, keď pani Magda nastúpila do pôrodnice, sa rodilo približne 2 500 detí ročne. V súčasnosti je to okolo 1 300. „Bolo to pre mňa náročné. Bála som sa, či zvládnem tú obrovskú zodpovednosť. Mala som síce vedomosti zo školy, ale pracovať sa musí naučiť každý sám," konštatuje. Vtedajšie pôrodné praktiky sa v mnohom líšili od tých dnešných. Našťastie pre budúce mamičky, tie dnešné sú už bezbolestné. „Žiadny ultrazvuk. Lekár počúval tlkot srdca plodu stetoskopom a podľa toho určoval, čo ďalej. Dnes sa všetko sleduje pomocou prístrojov," hovorí. Vďaka nim sa podarilo zachrániť veľa detí. Aj matiek.
Či komunistka či cigánka, rozdiely sa nerobia
Práca v pôrodnici je náročná. Psychicky, ale i fyzicky. Na svoju najťažšiu službu si pani Magda spomína veľmi dobre. „Za dvanásťhodinovú zmenu som mala šesť príjmov a asistovala som pri siedmich pôrodoch." Rozdiely sa v minulosti a ani dnes nerobia. Či je inžinierka či Rómka, o všetkých sa starajú rovnako. Ľudsky. Tu už nemožno hovoriť o zamestnaní, ale o poslaní. Prvoradým cieľom je, aby mamička aj s dieťatkom odišli zdraví domov. Ak sa vyskytne nejaký problém, prežíva to celé oddelenie, hoci navonok to nemôže dať najavo.
Dobrý kolektív je pri tejto práci obzvlášť dôležitý.
Dnešné mamičky sú informovanejšie
Na otázku, koľko detí ste približne odrodili, odpovedala veľa. Veľmi veľa. Počas nášho rozhovoru som sám zistil, že aj mňa. „Každá mamička si vyžaduje individuálny prístup. Veď v hre sú dva ľudské životy. Starostlivosť je o to dôležitejšia." Dnešné mamičky sa podľa jej slov o seba viac starajú, sú lepšie informované o priebehu pôrodu. „Z toho dôvodu je aj naša práca menej zložitejšia," hovorí.
Na tragické príhody z pôrodnej sály sa snažila vždy rýchlo zabudnúť. Niektoré z nich si však pamätá dodnes. Oveľa viac bolo našťastie tých radostnejších, ktoré postupne premazávali tie horšie. „Aj teraz, po toľkých pôrodoch, sa stále na novorodencov pozerám ako na zázrak."
Staničná sestra so "zázrakom" v náručí.
„Raz som cestovala autobusom a prisadla si ku mne mladá mamička. Oslovila ma menom, že si ma pamätá," pokračuje príhodou. Pred piatimi rokmi asistovala pri pôrode jej dieťaťa. „Pamätala si, ako som jej zotrela pot z čela a povedala: máte syna," opisuje.
A čo teraz, po vyše štyridsať ročnej kariére?
„Zatiaľ si to ani moc neuvedomujem, že som na dôchodku. Beriem to stále ako dovolenku," tvrdí. Bude si musieť zvyknúť. „Konečne budem mať čas na prechádzky a nebudem taká uponáhľaná," hovorí. Či jej budú novorodenci chýbať odpovedať nevedela. Všetko ukáže čas. Navyše býva neďaleko nemocnice, pozrieť na návštevu môže kedykoľvek.
„Teraz si už môžem naozaj robiť čo chcem. Našťastie v posledných rokoch stúpol počet novorodencov, tak aspoň bude mať kto na nás dôchodcov robiť," s úsmevom dodáva na záver.
