Na Rybníkovej vám opasok či šermiarsku výstroj vyrobí takmer osemdesiatročný brašnár. V obchodíku na Pekárskej vlastnoručne ušije hračky mladá Poľka. A na Horných baštách si môžete kúpiť oblátky od pani, ktorej pečenie na dvojplatničke prišli natáčať až filmári z Prahy. Zisťovali sme, ako sa Trnavčanom darí uživiť ručnou prácou.
TRNAVA. Pokiaľ nepatríte k dobre znalým zákazníkom, novodobých remeselníkov treba v uliciach hľadať pozorne. Kráčať pomaly, všímať si neraz skoro neviditeľné vývesky či štíty. K výnimkám patrí obchod na Pekárskej, kde okoloidúceho už z diaľky víta nadrozmerný farebný pútač.
Pestrosť vás ohúriaj po vstupe: na vešiakoch secondhandové kusy, v policiach starožitné čajníky, na stenách obrazy, tašky či šperky. Dušou obchodíka sú však látkové hračky všakovakých rozmerov a tvarov, ležérne poukladané na širokých parapetách. To aby ich ľudia neprehliadli ani z ulice.
Bezprostredná predavačka víta zákazníkov najčastejšie s ihlou a kusom látky v rukách. „Posledné týždne sa najviac predávajú hračky, snažím sa im teda venovať veľa energie," vysvetľuje s úsmevom.
Namaľujte mi na dom Tisa
Vyštudovaná výtvarníčka Anna Paulina Burakowska prišla do Trnavy za priateľom. Robotu sa jej zohnať nepodarilo, rozhodla sa teda nasledovať príklad svojich rodičov a otvoriť si obchod. „Povedala som si, že mám vôkol seba dosť priateľov, ktorí niečo vyrábajú. S tovarom problém nie je, horšie je to so zákazníkmi," referuje s úsmevom.
Hoci posledných sedem mesiacov venuje prakticky všetok svoj čas obchodu, zimné týždne boli stratové. „Február však potrápil väčšinu obchodníkov," krčí plecami.
Pesimizmu neprepadá, skôr premýšľa nad ďalšími aktivitami. Najnovšie rozbehla maľbu na stenu. V čase našej návštevy biznis ešte príliš nebežal, zato už zaznamenala bizarnú požiadavku. „Postarší pánko, podľa hlasu sedemdesiatnik, ma niekoľkokrát telefonicky žiadal, či by som mu nenamaľovala na stenu Jozefa Tisa. Dokonca z vonkajšej strany. No napokon sa nám akosi nepodarilo dohodnúť," smeje sa Anna.
Na Trnave ju zaráža nízky záujem o secondhandové oblečenie a vysoké nájmy. „V tomto sa s poľskými mestami absolútne nedá porovnať," krúti hlavou. Rozdiel pociťuje aj v celkovo nižšom záujme o malé obchody. „Na Slovensku ešte stále vládne fascinácia veľkými obchodnými centrami, Poliaci sa toho už presýtili." Stúpajúci záujem o originálne hračky jej však dodáva nádej. Rozhodla sa dať si na úrad práce žiadosť o absolventskú prax. Na šitie by sa jej totiž zišla posila.
Kováč vyrába stoličky pre bábiky
Svoje výrobky v Anninom obchodíku predáva aj umelecký kováč Peter Magula. Podľa vývesky sídli v dome na druhej strane ulice, v čase našej návštevy sa z okna vyklonil len syn. Otec vraj cez týždeň pracuje ako kamionista. Zhovorčivý päťdesiatnik nám cez telefón onjasnil, že jediné, čo v súčasnosti vyrába, sú svietniky a stoličky pre bábiky: „Pre synovu frajerku, tá to predáva ako doplnok k bábikám."
Umelecký kováč sa podľa jeho skúseností na Slovensku neuživí, lebo našincom sa zdajú ručne zhotovené výrobky pridrahé. „Radšej si zaobstarajú výrobok z polotovaru, prípadne si ho doma pozvárajú sami. Na Slovensku je to tak, že každý je majster na všetko. A zároveň na nič," dodáva so smiechom.
Umelecké remeslá? Katastrofa
Ďalšou našou zastávkou je predajňa jedného z najväčších majstrov umeleckého kováčstva aj za hranicami Trnavského kraja. Zo zadnej miestnosti vyjde namrzený pán, ktorý nemá najmenšiu chuť na debaty. Nebude vraj podporovať hlúposti typu, ako sa tradičným remeslám v regióne dobre darí. Napokon sa trochu rozrozpráva, svoje meno však uviesť nedovolí. „S umeleckými remeslami je to na Slovensku absolútna katastrofa. Umeleckým kováčom sa už dnes nazýva hocijaký zámočník, ktorý dokáže zvárať. To by si v zahraničí nikto nedovolil," neskrýva svoju zlosť. „Ide často o ľudí, ktorí nemajú estetické cítenie, nevedia kresliť, nemajú vlastnú vyhňu."
Druhou stranou mince je podľa neho fakt, že umeleckí remeselníci sa na Slovensku neuživia. „Kvalitní kováči cez týždeň makajú ako natierači. Aj ja musím na 99 percent zvárať polotovarové kusy. Raz za rok sa nájde osvietený boháč, ktorý si nechá navrhnúť originálnu bránu na dom. Tým to hasne." Situácia sa podľa neho vôbec nezlepšuje, práve naopak. „Skutočné umelecké remeslá na Slovensku o pár rokov vyhynú, mladí sa im už veľmi nevenujú."
Firma, ktorú vedie, má na konte výrobu historického mobiliáru pre mnohé slovenské i zahraničné mestá či cirkevné pamiatky. V čase našej návštevy nám umelecký kováč ukázal majstrovskú lampu, ktorú vyrába pre Schwarzenberský palác. Na nálade však nepookrial.
Brašnári vymierajú
Celkom inú atmosféru človek zažije v maličkej dielničke u 78-ročného brašnára Alfonza Magulu. Mladistvo vyzerajúci pán má práce vyše hlavy, no nesťažuje si. „Ja sa cítim dobre v robote. Keď sa po prevrate zlikvidoval Vkus, kde som dlhé roky pracoval na vývoji, zostal som práce. Za mesiac som schudol desať kíl," vykladá nám do tónov dychovky.
Väčšinu času sa pán Magula venuje opravám vakov, kufrov, volantov, autosedačiek, či zipsov na bundách. Popritom prijíma zakázky: vytvára originálne opasky, kabelky, aktovky pre firmy, puzdrá na nože či udice. „Vyrábam najmä z koženky, koža je pre ľudí pridrahá," komentuje. K najzaujímavejším zákazníkom za posledné obdobie patrili členovia šermiarskeho spolku, pre ktorých zhotovil puzdrá na meče a kožené časti výstroja.
Jediné, čo pána Magulu mrzí je fakt, že mladí sa brašnárstvu nevenujú. „Okrem mňa v Trnave v tejto sfére podnikajú len dve ženy, ktoré so mnou pracovali ešte vo Vkuse. Z mladej generácie nikto! Kto nás však nahradí?" pýta sa.
Praha u pani Kolesárovej
Mária Kolesárová je zas pravdepodobne jedinou Trnavčankou, ktorá sa venuje ručnej výrobe oblátok. „Dole na juhu, v Galante, či Dunajskej Strede je to rozšírenejšie. V okolí Trnavy však neviem o nikom," krčí plecami.
V miniobchodíku na Horných baštách si možno slané či sladké oblátky nakúpiť každý deň od 14. do 17. hodiny. Počas týchto troch hodín sa pani Kolesárová tiež venuje ich výrobe. Pečie ich priamo pred zrakmi zákazníkov na maličkej zaklápacej dvojplatničke. Vlastní však aj tradičné, ručne kované nožnice.
„Výrobe oblátok sa venujem 26 rokov. Začala som s tým, aby som si privyrobila popri malých deťoch," spomína. Pečenie oblátok sa nikdy nestalo jej hlavnou činnosťou, vzdať sa jej však nemieni. „Najväčší nával je na Vianoce, čo - to sa však predá aj cez rok." Predaj ide stále ťažšie, o verných zákazníkov však núdzu nemá. „Na zákazku vyrábam rozličné druhy - pikantné, bryndzové, syrové. Hoci tie v bežnej ponuke nemám, keďže v súčasnosti sú ľudia na kadečo alergickí." Na druhej strane, ponúka aj dia či bezlepkové oblátky. Vyrába dokonca aj pre vegánov. „Oslovili ma s týmto návrhom prevádzkovatelia bioobchodu. Môj obchodík takéto typy ľudí neprehliadnu," usmieva sa.
Hoci pani Kolesárová funguje prakticky bez reklamy, kľukatými chodníčkami sa k nej dopracovali aj filmári z Prahy. „Skoro som odpadla, keď mi zrazu zavolali. Vraj pripravujú nejaký dokument o vianočných zvykoch v celej Európe, a natrafili na mňa." Natáčali ju priamo v obchodíku. „Vždy som sa chystala do Prahy, a napokon Praha prišla za mnou," smeje sa.
Dizajnér: Ručnú výrobu Slováci neocenia ani nezaplatia
Nie každý, kto sa živí tvorbou originálnych predmetov, si otvorí vlastnú predajňu. K takýmto výrobcom sa možno dopátrať cez internet, či prostredníctvom známych.
TRNAVA. Výrobca topánok na mieru, či ručne zhotovených marionet. Aj na takýchto ľudí možno v trnavskom okrese natrafiť pri snahe zadovážiť si originálny výrobok. My sme sa skontaktovali s novodobým drotárom a ženou, ktorá ručne maľuje hodvábny šatky, viazanky či puzdrá na okuliare.
Kamión lámp nevyrobí
„Našou snahou je dávať tradičnému remeslu nový zmysel a tvar, ktorý zapadá do modernej spoločnosti." Aj tak sa na svojej webovej stránke prezentuje trnavský dizajnér Šimon Mišurda. Jeho hlavným výrobným artiklom sú ručne vyrábané drôtené svietidlá. Nie však už zárobkovou činnosťou. „Na Slovensku je málo ľudí, ktorí dokážu oceniť originalitu, či remeselnú precíznosť úžitkového predmetu. Aj tí, čo by na to finančne mali. Takmer každý uprednostní krb z Tesca pred päťkrát drahším remeselným skvostom od kováča," konštatuje Šimon Mišurda, ktorý sa živí najmä ako dizajnér interiérov.
Hoci jeho drotárske výrobky získali viacero významných ocenení, na pulty obchodov sa dostávajú ťažko. „Po úspešnej výstave za vami príde taliansky obchodník a chce od vás kamión lámp. Ale to ja pri ručnej výrobe predsa nedokážem zabezpečiť," vysvetľuje.
Domáce siete, ako napríklad ÚĽUV, zas vraj zvyknú prihodiť aj stopercentnú maržu. „Výrobok sa potom stáva nepredateľným." Drotári na Slovensku sa vraj takmer bez výnimky venujú len výrobe šperkov, ktoré sa ľahko predávajú na rozličných jarmokoch. Predmet nad 20 eur si totiž na trhoch už kupca nenájde.
Na Slovensku podľa neho chýbajú galérie, ktoré by predvádzali špičkové umelecko-remeselné výrobky a dokázali aj zabezpečiť ich predaj. „V zahraničí je o kvalitný dizajn pritom obrovský záujem." Chybou podľa neho tiež je, že neexistujú jasne určené kritériá pre umeleckú výrobu. „Pod týmto termínom sa predáva hocijaký brak."
Nie je to ľahká obživa
Trnavčanku Miroslavu Budošovú už piaty rok živí výroba ručne maľovaných hodvábnych šatiek. Vyštudovaná pedagogička osem rokov učila výtvarnú výchovu na základnej škole, vždy však inklinovala k ručným prácam. Rozhodnutie zmeniť zamestnanie v nej dozrelo počas materskej dovolenky. „Vybavila som si na úrade práce príspevok a skúsila som to ako živnostníčka," rekapituluje. Ľahká obživa to vraj rozhodne nie je. „Na vlastný obchod si netrúfam, mojími odberateľmi sú galérie a rôzne obchody so suvenírmi. Zaplatené však dostanem až potom, ako sa môj výrobok predá," vysvetľuje.
Od maľovaných šatiek sa pani Miroslava postupne prepracovala k viazankám, puzdrám na okuliare, opaskom, vankúšom či príručným taštičkám. „Treba neustále prichádzať s niečím novým, aby sa moje výtvory neokukali," objasňuje. Celkom pekne sa rozbiehajúcu živnosť minulý rok zabrzdila hospodárska kríza.
Miroslava Budošová už občas koketuje s myšlienkou, že sa vráti k svojmu pôvodnému zamestnaniu, no ručná výroba ju napĺňa. „Mnoho výrobkov robím na zakázku. Na želanie vpisujem venovania od blízkych, čím sa darčeky stávajú ešte osobnejšími. Chvíle, keď mi spokojní zákazníci opisujú dojemné zážitky pri ich odovzdávaní, ma nesmierne tešia," vysvetľuje.
Iveta Baková
