Hmla, slnko, mráz, vietor či pol metra čerstvého prašanu. Každý deň niečo iné.
TRNAVA. TIGNES. VAL D´ISÉRE. Všetko sa to zomlelo ešte koncom minulého roka. Slovenské zjazdovky pokrývala hrubá vrstva syntetického snehu, prírodného bolo žalostne málo. Silvester v Tatrách zmenil pôvodne plánovanú lyžovačku na turistické výlety po vysokohorských chatách. Vtedy prišiel istý priateľ s „francúzskym" nápadom. Zajazdiť si priamo vo Val D´Isere, ktoré má celoročnú garanciu snehu vďaka dvom ľadovcom.
Cesta tam: Nadutí švajčiarski colníci
Na tisíc tristo kilometrovú cestu sme sa vydali v piatok, 19. marca, krátko pred polnocou. Uprednostnili sme nočnú jazdu prázdnymi diaľnicami. S krátkymi prestávkami sme sa po troch hodinách striedali dvaja šoféri.
Po trase Viedeň. Linz, Salzburg, Mníchov, Bregenz sme sa krátko pred ôsmou ráno ocitli pred švajčiarskymi hranicami. Kamarát ma vystriedal a ja som si unavený sadol na zadné sedadlo.
Colníci púšťali každé auto, až si všimli slovenskú poznávaciu značku. Odstavili nás bokom. Plne nabalené auto (nemali sme strešný nosič) so štyrmi pasažiermi vzbudzovalo nedôveru. Navyše kufor či ľavé zadné dvere boli kompletne „naložené". Ak by sa otvorili, veci by sa z auta vyliali ako voda z deravého vedra. Colník chodil okolo auta, vypytoval sa kam ideme, až nakoniec prišiel na mňa, „ležíciho spíciho", na zadnom sedadle. Samozrejme bez bezpečnostného pása. Vytiahol notes a už ma aj budil.
Cestou do jeho kancelárie, som v pamäti lovil nemeckú slovnú zásobu z gymnázia. Rozospatý som si dokázal spomenúť iba na- „Aber nein, bitte"(v preklade- Ale nie, prosím) . Tridsaťpäť euro za pásy. So ženou za sedemdesiat, samozrejme.
Zaujatosť Švajčiarov voči východoeurópskym susedom je zrejmá. Minulé leto som cestou cez ten istý hraničný prechod zažil podobné peripetie. Všetky autá púšťali. Iba to naše odstavili. Všetko vyložiť a potom zasa naložiť. Vtedy sa to obišlo bez pokuty.
Príchod do mestečka Tignes
Po viac ako 15- hodinovej jazde sme konečne v cieli. Unavení, nervózni, usedení, znechutení. Nahlásili sme sa v centre turizmu, tam nás znavigovali do nášho apartmánu. Ubytovanie v mestečku Tignes v nadmorskej výške 2100 metrov tvorila malá kuchyňa, dve izby, kúpeľňa a záchod.
Vonku pršalo a okolie pokrývala hustá hmla. Začínajúcu beznádej sme sa snažili osviežiť alkoholom. Pomohlo. O pol noci sme sa po tme neplánovane vydali na kopec.
Prvý deň: Pomalé zoznamovanie
Ranné svetlo poodhalilo okolité zjazdovky a napudrované skalné masívy Álp. Konečne. Vonku bolo neuveriteľných jedenásť stupňov, pod mrakom. Nad tritisíc metrov zasa fúkal silný vietor. Namiesto celodenného jazdenia som si dal menší výšľap s ruksakom a snowbordom na chrbte.
Asi po hodinke som dorazil k lanovkám bez turniketov. Hoci sa to nemá, nepohrdol som a v nie príliš priaznivom počasí som si dal niekoľko jázd. Zadarmo. Ako som sa neskôr dozvedel, po zjazdovkách jazdí tzv. Snow Patrol, ktorá náhodne kontroluje lístky. Ak zistia, že máte neplatný, nedajbože žiadny, pokuta je päťnásobok ceny jednodňového lístka (44,50 eur).
Druhý deň: Ľadovec
Poveternostné podmienky sa znormalizovali. Ráno sme si kúpili päťdňové skipasy za necelých 190 eur za kus a rýchlovlakom zamierili priamo na ľadovec La Grande Motte (3656 m). Akákoľvek celodenná aktivita vo výške nad tritisíc metrov nad morom je veľmi náročná. Riedky vzduch sme pocítili všetci. Chvíle odpočinku ponúkali neskutočné výhľady. Okolo štvrtej sme zamierili naspäť. Z vrchnej stanice ľadovca (3456 m) priamo až pred apartmánový dom (2100 m), kde sme bývali. Štyridsať nádherných minút svižnej jazdy dole kopcom.
Tretí deň: Slnko, jasno, bezvetrie
Utorok sme v konečnom zúčtovaní zvolili za najlepší deň celej akcie. Ráno sme sa vyviezli na kopec, zlyžovali na druhú stranu masívu a ocitli sa v stredisku Val D´Isere. Slnko pražilo, počas prestávok sme sa vyzliekali do tričiek a mastili sa štyridsiatkovými faktormi. Okrem kvalitne upravených dlhých svahov, okolie ponúkalo nekonečné výhľady na štíty Savojských Álp. V pozadí, približne 50 kilometrov vzdušnou čiarou, im kraľoval Mont Blanc (4810 m). Okolo obeda sme si dopriali pivko na rozkladacích ležadlách pri vysokohorskej chate. So spálenými tvárami sme ešte o pol piatej dávali poslednú jazdu.
Štvrtý deň: Zamierili sme na ďalší ľadovec
V stredu sa zasa menilo počasie. Hmla v nižších polohách, vo vysokých zasa vietor a mínusové teploty. Na päť prestupov sme lanovkami prišli do dedinky Val D´Isere (1850). Zjazdovky vedú priamo cez jej centrum.
Z jedného bodu v strede typicky francúzskej dedinky vyráža niekoľko štvorsedačiek, šesťsedačiek, kabínková lanovka na všetky svetové strany. My sme sa vydali smerom k ďalšiemu ľadovcu- Pissaillas vo výške cez 3200 metrov nad morom.
Nastupujúci front tlakovej níže nám znemožnil sa vyviesť až na vrchol ľadovca. Po predposlednej štvorsedačke sme zamierili naspäť do dedinky Val D´Isere. Trvalo nám to takmer hodinu. Cesta z kopca nemala konca. Viac ako dvanásť kilometrov bez zastavenia. Samozrejme, že sme občas stáli. Okolo druhej sme sa vrátili späť na apartmán, po pol hodinke pokoja som vyrazil na bližší ľadovec- La Grande Motte. Západ slnka som si nevychutnal, pretože po poslednej jazde lanovky, vlekári sťahujú všetkých na nižšie položené zjazdovky.
Inak francúzski vlekári sa v mnohom líšia od tých našich. Dokonca si myslím, že ide o dve rôzne profesie. Sú milí, zakaždým vás nenútene pozdravia, pomôžu pri nastupovaní, „párlujú" s vami o čomkoľvek, dokonca rozumejú angličtine. V zime „jazdím" po celom Slovensku, ale s týmto som sa v našich strediskách nikdy nestretol.
Piaty deň: Vyčasuje sa, ale je to bieda
Štvrtkové menu sme už tradične načali ráno o deviatej. Lanovkami sme sa presúvali po opačnej strane dedinky Tignes a dostali sme sa až do susedného mestečka. Neboli sme príliš nadšení, pretože celá strana bola síce popretkávaná cestičkami rôznej obtiažnosti, ale trasy boli priúzke. Navyše sa tam hromadili postávajúci ľudia, ktorí vytvárali zápchy. Vrchol bol, keď sa jedna štvorčlenná rodina rozhodla „piknikovať" priamo pred výstupom zo štvorsedačky. S dvoma deťmi.
Krátko pred poludním sme sa po druhej strane doliny vrátili naspäť. Teplá polievka, krátky výdych a už sme sedeli v osvedčenom rýchlovlaku smerom na ľadovec. Sneh vo vyšších polohách bol kvalitnejší, zvyšok prevádzkovej doby lanoviek sme strávili v trojtisíc metrovej nadmorskej výške.
Šiesty deň: Deň odchodu. Neveril som na zázraky, ale už verím
Naše dobrodružstvo sa chýlilo ku koncu. Keďže sme si večer zvykli chodiť spávať okolo desiatej, ráno sme boli pomerne skoro hore. Posledný deň som rozbehol o čosi skôr. Ruksak, v ňom Horalka, jablko, voda a niečo na prezlečenie. Snowbord pripnutý na ruksaku. Hnaný teleskopickými paličkami po zjazdovke smerom hore na ľadovec. Prevýšenie cez tisíc metrov. Prežíval som fantastické momenty. Sám, nikoho nikde, upravené zjazdovky a nekonečné ticho, ktoré podčiarkoval padajúci sneh. Na ľadovec som dorazil pred deviatou, ešte pred spustením vlekov. Zaslúženú cestu nadol som „počmáral" ako prvý.
Doobedie som trávil na izbe, zatiaľ čo ostatní jazdili v neuveriteľnej snehovej metelici. Do jednej hodiny nasypalo takmer pol metra nového snehu. Nedalo mi to a znovu som sa do toho obul. S kamarátom sme vyrazili zdolať posledné kilometre francúzskeho dobrodružstva. Husté sneženie neprestáva, vo vysokohorskom teréne sa zvyšuje lavínové nebezpečenstvo, viditeľnosť je iba na niekoľko metrov. Približne na dva. Spúšťali sa sme viac menej po pamäti. Tak ako aj niekoľko ďalších nadšencov.
Po náročnej ceste dole k rýchlovlaku na ľadovec sme s tou poslednou jazdou skutočne váhali. O to väčšie bolo naše prekvapenie hore. Ostré slnko čistá obloha nad nami a ťažké snehové mračná pod nami. Keď to pasažieri rýchlovlaku o 15: 00 videli, všetci zhíkli. To, že sa husté sedemhodinové vytrvalé sneženie zmení na krásny slnečný deň, nikto ani len netušil. Nasadili sme štyri štyridsať minútovky dole kopcom. Tá posledná bola najkrajšia. Poďakovali sa všetkému, zbalili sa a okolo pol ôsmej sme ešte v piatok vyrazili na cestu späť. Apartmán bol síce prenajatý až do soboty, no tento výmenný deň hrozia niekoľko kilometrové kolóny áut „meniacich" sa turnusov.
Preto je lepšie ísť už v piatok večer. Noc sme strávili u nášho priateľa z trnavského sídliska Družba, ktorý už niekoľko rokov býva vo Francúzsku. Momentálne v mestečku Annency.
Večer vybral vyskúšanú, typicky francúzsku reštauráciu, kde sme si dali originálne Fondue. Okolo jednej sme dorazili k nemu domov, do domčeka na kopci oproti jazera Lac d´Annency.
Siedmy deň: Cesta na Slovensko
Asi o jedenástej sme do navigácie GPS zadali „šesťmiestny kód". TRNAVA. Cesta vedie okolo Ženevy, cez celé Švajčiarsko, Rakúsko, potom Nemecko a za Mníchovom je prvá tabuľa označujúca Viedeň. Počas jazdy sa tentokrát neudialo nič závažné. O jednej nadránom, na kvetnú nedeľu sme šťastne dorazili domov.
