Počas rozhovoru pôsobil na herca nezvyčajne placho. Možno i preto, že ešte nie je zvyknutý na pozornosť médií. JOZEFA BUJDÁKA (36) si Trnavčania obľúbili už pred rokmi, zvyšok Slovenska ho spoznáva až posledné mesiace: ako inštalatéra Borisa zo seriálu Panelák.
Kedy vás začalo lákať divadlo?
- Chodil som na klavír do ľudovej školy umenia, mal som však nervnú učiteľku, ktorá nás bila po prstoch. Naopak, v bábkarskom súbore učila veľmi milá pani, tak som prestúpil (úsmev). Neskôr som sa dal na šport a venoval sa iným veciam. Na strednej škole som sa prihlásil na konkurz do muzikálového divadla, kde som štyri roky driloval klasický, moderný tanec, spev, hereckú prípravu. Mali sme aj zopár predstavení.
Neskôr ste študovali na VŠMU, v ročníku u Emila Horvátha.
- Pôvodne som začal študovať na JAMU v Brne muzikálové herectvo, veľmi rýchlo som však zistil, že ma viac láka činohra. Ročník spolu s Emilom Horváthom viedol aj Juraj Slezáček. Ten toho veľa nenarozprával, ale keď už, tak veľmi trefne. Raz sme napríklad robili predvádzačky, ktoré Slezáček okomentoval (J. B. napodobňuje Slezáčkov flegmatický, mierne ironický tón): Však nehrajte všetci Horvátha, zahrajte niektorí aj Slezáčka. Veľmi to vystihol, lebo Emil Horváth je skutočný výborný pedagóg i herec, až tak, že študenti jeho prejav nechtiac preberajú. Často sa hovorilo, že Horváthovi študenti sú dosť ukričaní.
V súčasnosti vás celé Slovensko začína spoznávať vďaka seriálu Panelák. Ako ste sa tam dostali?
- Bol som oslovený. Už predtým som mal epizódnu postavičku v seriáli Keby bolo keby, ktorý produkuje tá istá spoločnosť ako Panelák.
Na akú dobu máte dohodnutú spoluprácu?
- To sa dopredu nevie. Momentálne mám do mesiaca tak 3 - 4 filmovacie dni. To, či scenáristi tú-ktorú postavu rozpíšu, alebo ju dajme tomu nechajú prejsť autom, závisí od sympatií, od toho, ako herec do seriálu zapadne. Moja postava je momentálne na mŕtvom bode. Hrám inštalatéra Borisa, ktorý sa zaľúbi do Lucie, porozumie si s ňou aj s jej adoptívnou dcérkou, no napokon vysvitne, že Lucia je orientovaná inak. Boris k nej stále niečo cíti, stará sa o jej dcéru, kým Lucia chodí na rande. Ťažko povedať, aký vývin vzťahu tí scenáristi vymyslia, čo ich napadne. Neviem si predstaviť, že by som v reálnom živote takto fungoval, ale zamilovaný človek je všetkého schopný (úsmev).
To, či sa postava v seriáli udrží, závisí aj od diváckej sympatie. Vyzerá to, že vy ste sa chytili.
- Áno, sledovanosť a divácky faktor sa berie veľmi do úvahy.Napríklad taký Braňo Bystriansky sa veľmi dobre uchytil, jeho postava barmana priniesla do seriálu odľahčenie a vtip, je empatický, sympaticko nedokonalý, nám taký blízky. Aj Robo Jakab mal pôvodne zmluvu na nejakých pár filmovacích dní, a napokon zostal až doteraz. S niektorými hercami naopak počítajú do veľkých postáv, no potom ich nechajú náhle odcestovať na koniec sveta.
Seriály motivujú hercov najmä po finančnej stránke, dokážu vás posunúť aj herecky?
- Určite. Na Slovensku sa na dlhé roky pretrhla niť filmárskeho remesla, treba na ňu nadviazať. Celý filmový štát naberá nové skúsenosti, vrátane hercov. Filmovačka prebieha veľmi rýchlo, je to dosť pásová výroba. Filmovací deň trvá od rána do siedmej večer, na jeden obraz máte 20 minút. Herec hrá na tri kamery, čo bolo zo začiatku pre mňa ťažké. Také veci sa v škole ani v divadle nenaučíte. Postavy nie sú také náročné ako v divadle, no nie je ani toľko času na ich osvojenie. O to viac musí herec vychádzať sám zo seba. Seriál poskytuje hercovi priestor, kde by mal byť čo najviac autentický. A čo sa týka finančného ohodnotenia, jeden filmovací deň sa takmer vyrovná mesačnému príjmu v divadle. Platy divadelných hercov sú dlhodobo veľmi nízke, a nedávno nám ich ešte trochu okresali.
Mnohí seriáloví herci vraj zvyknú dramaturgom a scenáristom „kecať" do tvorby vlastnej postavy. Vy však zrejme ešte nie ste v takej pozícii.
- Ešte sa neodvažujem. Minule som sa však rozprával s Andym Krausom, a ten mi vravel, ako by sa mal seriál ďalej vyvíjať. Chce, aby bol vtipnejší, sviežejší, s väčším nadhľadom. Možno si berie príklad z kvalitných zahraničných seriálov, kde sa rozoberajú aj vážne veci, no nikdy nie tragicky, skôr z úsmevného nadhľadu. Seriál by sa mal skvalitniť aj po technickej stránke - lepšie kamery... No divák si možno nič nevšimne (úsmev).
Spoznávajú vás ľudia od Paneláku aj na ulici?
- Raz som si práve vyberal peniaze v jednom nemenovanom obchodnom centre a všimol som si, že sa na mňa uprene díva nejaký človek. Išiel som do auta, on za mnou. Zrýchlil som krok, on tiež. Dobehol so do auta, ledva som sa stihol zamknúť, to už jeho vyjavená tvár nalepená na okne hovorila: „Ste to vy, vy z toho Paneláku!"
Dostali ste mezdičasom na seriálovom či filmovom poli ďalšiu ponuku?
-Zatiaľ nie, no pevne verím, že ešte nejaká príde. Nateraz by mi stačilo, keby moja postava v Paneláku zotrvala.
Zábery z inscenácie Všetko o mužoch (1-3).
Ako ste sa dostali do trnavského divadla?
- Prišiel som osobne, dal som si sem žiadosť. Keď som skončil výšku, v divadlách bola veľmi zlá situácia. Bol som na voľnej nohe. Robil som dabingy, čo robím aj doteraz, pracoval som ako šofér na dialýze, kadečo. Trvalo to taký rok, veľmi ťažké obdobie.
Zdá sa, že v divadle dostávate dosť hereckých príležitostí. Ktorá rola vás posunula výraznejšie ako iné?
- Nemám žiadnu top, no veľmi rád hrám napríklad v inscenácii Všetko o mužoch. Sme tam traja a každý z nás hrá viacero postáv. Je to zaujímavé v tom, že hráte v jednej postave, máte 10-sekundový prevlek, a už sa na javisko vraciate v ďalšej. Hercovi to poskytuje široké pole, kde sa môže vyblázniť, poplakať si, zasmiať sa. Mám tu inscenáciu rád, je rôznofarebná, hoci trochu bulvárna. Diváka však netreba až tak zaťažovať.
Mali ste pri niektorej z postáv pocit, že sa vám do nej nedarí dostatočne vžiť, naozaj ju pochopiť?
- Mne sa celkovo zdá, že postavy chápem pomalšie. Niektoré som pochopil až po derniére (úsmev). Napríklad pri inscenácii Nosorožec som si uvedomil až pri nejakej desiatej repríze, že postava má aj iný rozmer, ako som vnímal trebárs na premiére. S touto rolou som však dosť bojoval aj v skúšobnom období. Dlho som hľadal správny výraz, aby vyznela vtipne. To sa odo mňa totiž očakávalo.
Ste typ herca, ktorý sa veľa dohaduje s režisérom?
- Keďže mi to na začiatku všetko dosť dlho trvá, nechávam sa viac menej viesť, inšpirovať. Musím si postavu najskôr „omakať", vyskúšať v samotnom procese hrania, či to funguje, alebo nie. Naozaj nie som typ, ktorý na režisérovu predstavu okamžite reaguje: Nie, nie, podľa mňa by to malo byť takto... Je však dôležité, aby sa herec vedel s režisérom aj pohádať, vedel predať vlastnú predstavu. Ja sám sa stále učím komunikovať s režisérmi. Niekedy je to dosť problematické, naše povolanie vie byť veľmi osobné.
V umení je zrejme dôležitejšie ako v inej profesionálnej oblasti, aby si spolupracovníci aj ľudsky sadli.
- Je úžasné, keď si sadnú, no veľakrát to tak nie je. Napriek tomu treba byť profesionál a komunikovať. No býva to aj bolestivé. Herec vlastne robí duševný striptíz, je preto veľmi dôležité, keď môže režisérovi dôverovať. Keď herec chytí strach, prídu bariéry, práca sa stáva veľmi ťažkou.
Je pre herca nevyhnutné dostať sa až do štádia duševného striptízu?
- Herec nemusí vždy odokrývať svoje vnútro, dôležité je, aby odokryl vnútro dramatickej postavy. Na to však musí poznať samého seba, čo je niekedy tiež cesta dobrodružná (úsmev).
Na viacerých inscenáciách ste spolupracovali ako autor hudby. Ako ste sa k tomu dostali?
- Prvýkrát ma oslovil režisér Michal Babiak. Sám by som si na to netrúfol, no on ma nakriatol a postavil pred hotovú vec: o 4 týždne je premiéra. Musel som niečo skomponovať, tak som skomponoval. Aj to celkom dobre dopadlo. Ďalej som robil hudbu k Smerkovi, Moliérovi, Žarnovovi-Šubíkovi, Dostojevskému a tiež k detskému predstaveniu réžiséra Kočana -Pekielko a Anjelinka.
Na akej úrovni sa venujete hudbe?
- Hral som na klavír v nejakých kapelách - Malevil, Lavagance, Polemic. A každú sobotu chodím na konzervatórium k 90-ročnému profesorovi Romanovi Rychlovi, s ktorým nacvičujeme skladby pre 8 rúk, samozrejme s tromi ďalšími kolegami.
Pokračujete v skladateľskej línii?
- Práveže to nejako zastalo, už dva roky som nič nerobil nedostal som ponuku. Väčšinou má každý režisér svojho dvorného skladateľa. Tí ľudia by si mali rozumieť, mať podobné cítenie, lebo samotná hudba je ešte možno najsilnejšia zložka z umenia ako takého.
Ako ešte na sebe herecky pracujete okrem hrania v divadle a seriáloch? Študujete knihy alebo...?
- Každý herec by sa mal minimálne orientovať v divadelnej literatúre, no priznám sa, že ja nepatrím až k takým knihomoľom. Vyšlo toho dosť, väčšinou ide o postrehy rozličných ľudí. Myslím si však, že je to veľmi individuálne, na herectvo neexistuje jednoznačný recept.
Ste skôr emočný typ herca, keď až tak neveríte na teóriu?
- No neviem. Skôr je to o tom, že ma viac baví pozorovať. Radšej sa rozprávam ako čítam, radšej prežívam veci v realite.
Autor: iba