TRNAVA, PIEŠŤANY. „Ani sa nepýtajte. Sme úplne zúfalí," reaguje na otázku, týkajúcu sa otvorenia hospicu Margita Bernátová z piešťanského občianskeho združenia Hospic Matky Božej.
Nemajú z čoho začať
Kým webová stránka združenia sľubuje spustenie hospicu s 24 lôžkami už v roku 2008 a informuje o dobrovoľníkoch, poskytujúcich hospicové služby priamo v domácnostiach, reálna situácia je na míle vzdialená: žiadny mobilný hospic, žiadne peniaze na rekonštrukciu.
Budova bývalého kultúrneho domu v Kocuriciach, ktorú organizácia získala zadarmo od mesta Piešťany, je natoľko schátralá, že náklady na jej obnovu sa odhadujú na 2 milióny eur. Za desať rokov svojej existencie sa združeniu nepodarilo získať takmer žiadne prostriedky s výnimkou výťažkov z charitatívnych akcií.
„Stavebný projekt je vypracovaný, výzvy na získanie dotácií z eurofondov sa však neobjavujú," vysvetľuje Bernátová. „Ozývajú sa tiež súkromné osoby. Vraj nás podporia, keď začneme stavať. My však nemáme z čoho začať."
Projekty nevychádzajú
Trnavská nezisková organizácia Svetlo sa o zriadenie hospicu (14 lôžok) a domu ošetrovateľskej starostlivosti (11 lôžok) usiluje od roku 2004. S podobným výsledkom. Priestory vo františkánskom kláštore majú prenajaté na 35 rokov, vyžadujú však rekonštrukciu. Realizačný plán je vypracovaný, vydané je aj stavebné povolenie. Predpokladané náklady sú okolo 83-tisíc eur. „Podporuje nás Mesto Trnava, menšie financie získavame zo zbierok a benefičných koncertov. Budovu postupne rekonštruujeme, otvorenie hospicu je však v nedohľadne," hovorí Viktória Okšová, riaditeľka neziskovej organizácie Svetlo.
Napriek opätovnej snahe o získanie dotácií z eurofondov či ministerstva zdravotníctva zatiaľ neboli úspešní. V súčasnosti čakajú na ďalšie výzvy.
O zdravotnícke pomôcky je veľký záujem
Obom organizáciám sa darí napĺňať potreby záujemcov aspoň čo sa týka zdravotníckych pomôcok. Ľudia si najčastejšie požičiavajú polohovateľné postele, invalidné vozíky, antidekubické matrace či chodítka. V Trnave za symbolický poplatok, v Piešťanoch úplne zadarmo.
„Ročne pomôžeme okolo deväťdesiatim ľuďom," odhaduje Viktória Okšová. „Pomôcky väčšinou potrebujú ľudia po mozgovej mŕtvici či úrazoch. Obvyklá doba výpožičky je okolo dvoch mesiacov - na preklenutie obdobia, kým pomôcky zabezpečí poisťovňa, či kým sa pacienti nevyliečia," hovorí.
Záujemcovia môžu obom organizáciam pomôcť prostredníctvom dvoch percent z daní.
Súkromie, duchovné i psychologické služby, zaškolení dobrovoľníci. Webová stránka Kliniky paliatívnej starostlivosti blahoslavenej Zdenky Schelingovej vo Fakultnej nemocnici Trnava sľubuje komplexnú starostlivosť o nevyliečiteľne chorých na spôsob hospicu. Skutočnosť je už dlhšiu dobu iná.
Lekári: Hospic v Trnave chýba
Klinika sa stala sa súčasťou onkologickej, desať lôžok je k dispozícii len umierajúcim pacientom s onkologickou diagnózou. Doba pobytu je maximálne tri týždne, pacienti si oň môžu požiadať viackrát. Nie však bezprostredne po sebe.
„Duchovný k dispozícii nie je, psychológ na požiadanie prichádza z Psychiatrického oddelenia. Dobrovoľníčku sme tu mali jednu. Po pár návštevách to však vzdala. Nezvládla prácu s pacientmi v terminálnom štádiu,“ vykresľuje súčasnú situáciu Edita Zezulková, zástupkyňa vrchnej sestry.
Sociálna pracovníčka trnavskej nemocnice Monika Miklíková však tvrdí, že pacienti si prístup na paliatívnej klinike napriek tomu chvália.
Hlavným cieľom snahy zo strany personálu je zmiernenie utrpenia a tíšenie bolesti.
Pacienti v konečnom štádiu s inou ako onkologickou diagnózou končia na oddelení dlhodobo chorých, interne alebo jednotke intenzívnej starostlivosti. V extrémnych prípadoch tam strávia aj trištvrte roka. Lekári sa zhodujú, že hospic v Trnave jednoznačne chýba.
Hospice nie sú preplnené
Patricia Dobríková z Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity však pripomína, že žiadosť je možné podať do ktoréhokoľvek z existujúcich hospicov. Najbližšie sa nachádzajú v Nitre, Trenčíne a Palárikove. „Slovenské hospice zatiaľ nemajú problém s preplnenosťou – možno i preto, že veľa ľudí o tejto možnosti stále nevie.“
Prieskumy pritom dokazujú, že pacienti sú v hospicoch výrazne spokojnejší ako v nemocniciach. „Dôvod je jednoduchý: lekári a sestry v nemocniciach proste nemajú dostatok času,“ konštatuje Dobríková. Dôvodom je aj odlišná filozofia jednotlivých zariadení. „Väčšina lekárov preferuje takzvanú víťaznú medicínu. Pokiaľ pacienta nedokážu vyliečiť, chápu to ako prehru.“ V hospicoch už nebojujú o zachovanie života pacienta – sústredia sa na kvalitu života posledných dní. Obrovským pozitívom je, že vo väčšine prípadov môžu v hospicoch prespávať aj príbuzní.
Príbuzní sa boja, aby im blízky neumrel doma
Patricia Dobríková zdôrazňuje, že ideálom pre umierajúceho i tak nie je hospic, ale vlastný domov, či pobyt u najbližších.
Zuzana Machálková, sestra pre sociálnu službu z trnavskej nemocnice hovorí, že veľké množstvo príbuzných si svojich umierajúcich blízkych nechce zobrať k sebe domov. „V mnohých prípadoch tvrdia, že si to nemôžu dovoliť z časových či existenčných dôvodov. Na naše argumenty neraz reagujú prudko, často nás nenechajú ani ozrejmiť, aké ošetrovateľské či opatrovateľké možnosti budú mať v prípade domácej starostlivosti k dispozícii.“ Každému z nich napriek tomu poskytnú písomné informácie o týchto službách. „Je možnosť starať sa o umierajúceho, a napriek tomu neprísť o prácu,“ dodáva Machálková.
Dobríková potvrdzuje, že príbuzní sa často boja toho, aby im blízky neumrel doma. „To je pritom zdravé, tak by to malo byť.“ Stáva sa, že príbuzní sa naopak ešte na poslednú chvíľu snažia zháňať nejaké zariadenie.
Nie každému človeku sa v štádiu umierania podarí zmieriť so smrťou, a to je o dôvod viac na zvýšenú starostlivosť zo strany blízkych. „Sú aj takí, ktorí svoj stav popierajú, alebo sú v depresii a zúfalstve,“ hovorí Dobríková. Na druhej strane, podobné stavy môžu prežívať aj ich príbuzní.
Práve z iniciatívy Patricie Dobríkovej sa v roku 2005 dostala na trh prvá komplexná publikácia venovaná problematike umierania s názvom Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti.
