Pre synagógu vytvoril samostatnú inštaláciu, v Kopplovej vile možno vidieť prierez jeho 30-ročnou tvorbou. Trnavská galéria pripravila doteraz najväčšiu slovenskú výstavu diel českého výtvarníka a pedagóga Jiřího Davida.
TRNAVA. „Neviem, čo som; neviem čo znamenám; neviem prečo a pre koho tvorím; nepoznám zmysel ani dôvod pôvodu mojich, často recyklovaných, prác. Podozrivo menej a menej je pre mňa podstatné, kto a ako porozumie zmyslu mojich prác, a to vrátane mňa samého; som svojím vlastným cudzincom."
Klaus: Len cez moju mŕtvolu
Výpoveď, ktorou víta čitateľov na svojej webovej stránke, napísal Jiří David (53) pred viac ako desaťročím. Stojí si však za ňou naďalej. „No nie je to tak, že by mi nezáležalo na tom, ako sú vnímané moje práce. Nezaujímajú ma však nejaké dezinterpretácie, súvisiace so zaujatosťou voči môjmu dielu. Vo svojom veku sa už nemôžem nechať rozptyľovať takými vecami," vysvetľuje.
Monogram.
Vystihol tým pravdepodobne častý postoj k jeho tvorbe, doložený aj nedávnym zážitkom, ktorý pretlmočil návštevníkom vernisáže Galérie Jána Koniarka. „Mal som mať výstavu na Pražskom hrade. Bola už inštalovaná, keď sa prezident Václav Klaus vyjadril, že otvorená bude len cez jeho mŕtvolu." Napokon sa ju rozhodli prezentovať na zastávke električky.
Hitler, Marilyn Monroe
S výstavou Bežná restrospektíva v Kopplovej vile vyjadril Jiří David veľkú spokojnosť. „Záleží mi na priestore galérie, s dielami vytvára spoločný organizmus. Ideálne je, keď má každá časť svoju atmosféru, čo sa v Trnave podarilo," zhodnotil.
Kurátor výstavy a riaditeľ galérie Vladimír Beskid svoju koncepciu komentuje ako vizuálno - „náučný" chodník krajinou Davidovho myslenia. „Autor predstavuje svoj vizuálny slovník tém, kde reflektuje národné otázky, náboženské symboly, intímne a erotické situácie. Prináša spoločensko-politické námety: na výstavu sa vstupuje popod čiernobielu zástavu bývalého Československa, potom nás sledujú uhrančivé Hitlerové oči, míňame zvukovú inštaláciu s mŕtvou Marylin Monroe..."
Lovec zábleskov pamäte
Inštalácia s názvom Kryštalické brehy, vystavená v Synagóge - centre súčasného umenia, je prvým dielom Jiřího Davida, vytvoreným „priamo na telo" konkrétnemu priestoru v rámci Slovenska. Inšpiroval sa pamäťou stavby, vďaka čomu sa mohol hlbšie ponoriť do tém, ktoré sú mu ľudsky i umelecky blízke. Dielo sa dotýka duchovného putovania i holokaustu. „Táto téma je veľmi náročná na vizuálne stvárnenie. Chcel som sa vyhnúť prílišnej ilustratívnosti - žiadna krv, popol. Nechcem ľudí vydierať vypätými emóciami. Holokaust je pre mňa najmä otázkou násilia ako takého, ktoré nesie v sebe každý človek."
Jeho dielo je skôr o „vycítení" ako porozumení. „Niečo vám to pripomína, no neviete presne čo. Je pre mňa dôležité, že sa vo vašej pamäti vynorí záblesk, ktorý neviete presne interpretovať, ale je tam. Tieto záblesky sa snažím loviť a dávať do nejakých zmysluplných prejavov."
