Tri ženy, ktoré sa minulý štvrtok predstavili publiku v trnavskej knižnici spájajú tri veci: literárny talent, odvaha podeliť sa o najvnútornejšie pocity a psychická choroba.
TRNAVA. Nemám nič proti realite a Väznená. Tak znejú názvy v poradí druhých básnických zbierok autoriek Ruženy Šípkovej a Márie Martincovej, ktoré sa vo štvrtok krstili v čitárni Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave.
Neľútosné k svojej diagnóze
"Sprchu nemožno pužiť bez toho, aby sme nezostali mokrí," povedal k poézii oboch autoriek ich hlavný recenzent Damian Vizár.
Naznačil tým, že v prípade oboch poetiek nejde o žiadne sladkobôľne rojčenie, ale často neúprosné až sarkastické vyrovnávanie sa so svojou diagnózou, i vlastnou osobou ako takou. Humor, hravosť i vrúcnosť však autorkám nechýba.
Motivovala ju vlastná choroba
Obom básnickým zbierkam dopomohla na svet najmä Bohuslava Vargová - Hábovčíková, ktorá na ich krste vystúpila v pozícii moderátorky a recitátorky.
"O ľudí s psychickou chorobou sa intenzívne zaujímam, odkedy som sama pred viac ako desiatmi rokmi ochorela," prezrádza autorka, ktorá má na konte už desiatku kníh. "V pezinskej psychiatrickej nemocnici, kde som sa liečila, sa pravidelne konali kultúrne programy. Pacienti tu prezentovali svoju tvorbu a všimla som si, že viacerí z nich sú skutočne nadaní. Premýšľala som, ako im dať šancu."
Pred siedmimi rokmi preto založila Literárnu dielňu Rozhľady, v rámci už zaniknutého časopisu Druhý breh, orientovaného na ľudí s pychickou chorobou, začala viesť literárnu rubriku a vytvorila i blog Literárne pohladenia. Od roku 2008 spolupracuje s Ligou za duševné zdravie.
Vďaka trpezlivému úsiliu o získavanie grantov sa Bohuslave Hábovčíkovej podarilo vydať už viac ako desať knižiek a niekoľko zborníkov.
Písala, aby sa nezbláznila
Zrelá dáma Mária Martincová začala písať poéziu tridsať rokov dozadu. Presne v čase, kedy u nej vypukla choroba.
Ako o nej v rámci blogu prezrádza Bohuslava Hábovčíková, tvoriť začala z vnútorného pretlaku, "aby sa nezbláznila".
Písanie sa jej stalo ťažiskovou potrebou, pre okolie sa však stala čudnou, o jej poéziu nemal nikto záujem. Vydanie dvoch básnických zbierok dodnes vníma ako zázrak. "Bez pani Hábovčíkovej by som nebola nikde," vyhlásila počas krstu úprimne.
Poetka na plný úväzok
Mladšia z poetiek Ružena Šípková (32) (nejde o pseudomym, aj jej mama nesie rovnaké meno) začala s poéziou koketovať už v jedenástich. Dva roky nato sa jej však prudko zhoršilo ochorenie, a na dlhých trinásť rokov ju schopnosť básniť opustila. "Bolo to temné obdobie," spomína z odstupu. "Len z času na čas sa mi podarilo zaznačiť nejakú metaforu."
Dva roky nato, ako sa dostala na invalidný dôchodok, sa jej múzy prinavrátili. Jedna z lekáriek v Pezinku jej dala kontakt na Druhý breh a dostala sa do styku s Bohuslavou Hábovčíkovou. "Keby mi však v tom roku niekto povedal, že mi vyjde kniha, myslela by som si, že sa mi sníva," smeje sa.
Aj vďaka invalidnému dôchodku si môže Ružena dovoliť byť básnikom na plný úväzok, ako sama komentuje. Vstupuje jej však do toho angličina a štúdium vysokej školy - odbor sociálna práca.
Podľa literárnych kritikov patrí k najvýznamnejším slovenským básnikom mladej generácie.