Iba niekoľko hodín pred svojou smrťou, napriek mnohohodinovej ťažkej operácii, telefonoval Marián Hirner so svojimi z rodiny, i priateľmi z klubu, že je už všetko v poriadku a teší sa na návrat domov, do Trnavy. A samozrejme do hádzanej, ktorá bola zmyslom jeho života. Veď s ňou začínal ako siedmak na základnej škole v roku 1965 pod taktovkou svojho telocvikára Jozefa Lukačoviča. Inak výborného hráča vtedajšej prvoligovej Slávie Trnava. Dnes už sa obaja stretajú na nebeskej škváre a spomínajú na dávne a úspešné časy.
Zrodený pre bránu
„S bránou som spriaznený od prvých pokusov v športe. Nikdy som nehľadal iný post v hre. A od futbalu, v ktorom som začínal, som neutiekol preto, že sa mi to do siete pribohato sypalo. Trnavskí chalani mali v tých časoch väčší interes o hádzanú, tá bola ligová, nuž letela. Mal som na rozdiel od rovesníkov ešte dôvod navyše - príklad staršieho brata Jozefa, aktívneho hádzanára, ktorý mi nevedomky vyšliapal stopu. Bol nielen výborným študentom na vysokej škole, ale i trnavskou brankárskou jedničkou a akademickým československým reprezentantom." Tak spomínal Marián na začiatok svojej jedinečnej športovej kariéry po rokoch, kedy sa vrátil zo zahraničného angažmán v Nemecku späť do Trnavy.
Od náhradníka na vrchol
Na začiatku bolo žiacke družstvo Slávie a tréner Ivan Matúš, potom pôsobenie na dvoch frontoch, na strednej škole u povestného trénera Františka Gažu, v klube medzi dorastencami, už Lokomotívy Trnava, pod vedením Karola Debnára, neskôr Ivana Hargaša.
Výsledkom bolo víťazstvo v I. ročníku Slovenského pohára v hádzanej dorastencov, kde Mariána vyhlásili za najlepšieho brankára turnaja. Pravda, to bol len začiatok, lebo po prechode do áčka bol „iba" náhradníkom a musel sa presadiť cez brata Jozefa.
V sezóne 1974/75 pôsobil v bratislavskej Červenej hviezde, dnešnom ŠKP. Nie, nezradil svoju Trnavu, ale v tamojšej športovej rote vykonával základnú vojenskú službu. Dostal sa do juniorskej reprezentácie a hoci „len" ako tretí brankár, bol pri titule majstra republiky. Postupne prišla prvá pozvánka do národného mužstva a nasledovali aj premiérové zahraničné turnaje v Tunisku a vo Francúzsku.
Kúzla zelenej šestnástky
Trnava si ho vtedy ešte neužila. Lokomotíva hrala druhú ligu a aby si udržal reprezentačnú formu i dres, na odporúčanie klubu a trénera Ernesta Gubrického odišiel na jednu sezónu do Košíc. V ročníku 1975/76 tak nastupoval v drese VSŽ. Cesta domov trvala jednu sezónu. Lokomotíva postúpila do najvyššej súťaže, a tak sa dlhých dvanásť rokov (1976 - 1986) mohli tešiť trnavskí fanúšikovia z originálneho výkonu mladého muža v zelenom drese s číslom 16. No nielen v trnavskom.
V reprezentácii Marián odchytal 162 zápasov a strelil dva góly. Stal sa dvojnásobným víťazom ankety o najlepšieho hádzanára Československa i Slovenska. V roku 1984 bol účastníkom semifinále Pohára IHF, v sezóne 1986/88 si splnil veľký sen účinkovať v špičkovom nemeckom celku, keď ho angažoval TV Grosswaldstadt.
V roku 2000 Mariána Hirnera zaslúžene vyhlásili za trnavského hádzanára storočia.
Spomienky a domnienky
Ešte predtým si zahral aj na hádzanárskych majstrovstvách sveta v Dánsku v roku 1978. Ďalší sen, olympijský, však zostal nenaplnený. V roku 1976 bol pre Montreal údajne ešte príliš mladý, do Moskvy sa naši reprezentanti nekvalifikovali a následne ísť do Los Angeles mu znemožnil nezmyselný politický bojkot.
Útechou mu tak zostala aspoň nominácia do All Stars Slovenska 20. storočia a dúfajme, že i víťazstvo v domácej ankete Trnavský hádzanár storočia. A samozrejme trénerske pôsobenie v jeho Lokomotíve Trnava aj so slovenským majstrovským titulom v roku 1994. Prvým a jediným. I to je jeden z dôkazov, ako Marián Hirner trnavskej hádzanej chýba.
Zostali iba spomienky a domnienky, čo by bolo, keby... No a ešte hádzanársky Memoriál Mariána Hirnera. Veľa, či málo? V každom prípade, smrť nemala chodiť tak skoro.
AKO SI NAŇHO SPOMÍNAJÚ
Alexander Ulašin (kamarát, dlhoročný funkcionár a súčasný prezident HK 47 Trnava): „Na Mariána Hirnera spomínam len v dobrom. Bol to vynikajúci športovec a priateľ. Do poslednej chvíli sme si telefonovali. Bol večný optimista, celý život sa zaujímal o hádzanú. Keby dnes žil, určite by váhou svojej osobnosti isto dokázal, to čo dokázal v bráne. Určite by zmiernil aj súčasné problémy trnavských hádzanárov. Bol to človek, ktorý chcel vždy zvíťaziť. Chýba nám jeho energia, ktorú obdivujem. Vďaka nemu bola Trnava historicky prvým majstrom SR v hádzanej. Rešpektovali ho nielen spoluhráči, ale aj súperi. Myslím, že to je vrchol kariéry športovca."
Ivan Hargaš (jeden z Mariánových trénerov): „Marián Hirner bol jeden z kľúčových hráčov trnavskej hádzanej. Mal veľké srdce. A dokázal niečo nevídané. Stal sa priekopníkom hádzanej, bol prvý legionár, ktorý sa dostal do Bundesligy do Nemecka. To bol obrovský úspech. V dobe, keď hrával, sme mali také nepísané pravidlo. Ak sa darilo futbalu, hádzaná na tom bola slabšie a naopak. Za jeho časov sme boli silná konkurencia trnavským futbalistom. Na hádzanú chodili ľudia, lístky sa ťažko zháňali, mnohí sa nedostali ani na zápas. Na vtedajších úspechoch mal Marián zásadný podiel."
Ernest Gubrický (jeden z Mariánových trénerov): „Marián bol jeden výnimočný talent. Začínal v Trnave, odkiaľ išiel do Bratislavy, uvoľnili sme ho aj do Košíc - odtiaľ sa vrátil zase do Trnavy. Bol to veľký Trnavčan. Vedel si urobiť poriadok so spoluhráčmi v obrannej fáze, ale aj s rozhodcami. Svojou povahou bol rodený vodca, ale aj šoumen, čo diváci na ňom milovali. So svojou výškou ho bola plná brána. Pamätám si, ako mu na tréningu nemohol dať gól pivot Richard Matušek, ktorý to skúšal nieľkokrát. Bol výborný na sedmičky, citlivý na strely z diaľky, dobre vedel čítať hru ale aj zakladať protiútoky."
Autor: Edo Krištofovič, (ras, mk)
