ri roky." Hela, alkoholička.
TRNAVA. Poznáme to z amerických filmov. Skupinka tridsiatich ľudí sedí v kruhu, jeden z nich vedie diskusiu. Kto sa chce zapojiť, predstaví sa a povie svoju diagnózu.
Atmosféra je uvoľnená, debaty otvorené. K podobnej úprimnosti sa väčšina ľudí odhodlá len pri pohári vína a medzi štyrmi očami.
Motivovala ho osamelosťV auguste 1993 sa vrátil z liečenia, v októbri na neho doľahla silná osamelosť. „Rodina ešte nedokázala pochopiť, čo prežívam. Hľadal som abstinentský klub, no ten bol rozpadnutý," spomína na počiatky svojho „nového života" predseda Abstinentského klubu Klus Ján Naitz.
Počas návštev u lekára, kam chodieval na antabus (liek využívaný k liečbe alkoholizmu), sa zoznámil s človekom, ktorý ho oslovil na založenie nového klubu. Zo začiatku sa im ho nedarilo udržať, definitívne sa ujal až tri roky nato. Odvtedy funguje nepretržite pod staronovým názvom A klub.
Počet jeho členov postupne vzrástol natoľko, že predvlani vznikla potreba vytvoriť druhý. „Nazbieralo sa až 160 členov, predstavy o fungovaní klubu sa začali rôzniť," vysvetľuje Naitz. A tak vznikol Klus. „V Áčku si zvolili terapeutickú cestu, u nás fungujeme voľnejšie."
Pohárik členom abstinentského klubu vraj naozaj nechýba.Mnoho členov navštevuje oba kluby: „Chodíme si sem dobíjať energiu, stretnúť sa s ľuďmi s rovnakou krvnou skupinou." „Preberú" svoje problémy, pospomínajú na spoločné akcie a podebatujú na konkrétnu tému.
Abstinencia je o radostiPredstavy o živote abstinujúceho alkoholika si mnohí spájajú s neustálym bojom a sebaprekonávaním sa. Členovia Klusu to vyvracajú. „Znie to možno naivne, no abstinencia je len vtedy skutočná, keď sa stane radosťou. Mne sa ešte pred abstinenciou podarilo tri roky nepiť. Išlo však len o skúšku vôle, život bez alkoholu som si v skutočnosti nedokázal predstaviť. Išlo naozaj o trápenie, cítil som sa prázdny," hovorí Ondrej.
Klubisti spomínajú na muža svojej známej, pre ktorého bola ročná abstinencia takým utrpením, že sa radšej dobrovoľne rozhodol doslova pre „alkoholickú smrť."
Niektorých členov k túžbe zbaviť sa závislosti priviedla náhla, silne precítená empatia voči rodine, iných blízkosť smrti. „Nechcel som nechať svoje svedomie žobrať," vyjadruje svoju vtedajšiu motiváciu Ondrej, ktorý vďaka abstinencii v sebe odhalil literárne nadanie.
Niektorí s alkoholom sekli okamžite, iní sa podrobili ambulantnej liečbe, väčšina prešla protialkoholickým liečením. U každého však muselo nastať priznanie si svojej závislosti, prijatie seba samého ako alkoholika.
Treba si odpustiť„Po absolvovaní liečenia ma vyhodili z práce, čo sa napokon ukázalo ako obrovské šťastie. Našiel som si ďalšie a zmena prostredia mi veľmi pomohla," hovorí Jozef, ktorý abstinuje už sedemnásť rokov a klub navštevuje rovnakú dobu. „To, že sa otvoril presne po mojom príchode z liečenia, považujem za zásah anjelov," hovorí bez rozpakov mocný muž.
Marián na margo práce dodáva, že abstinujúci alkoholik si paradoxne hľadá prácu ťažšie ako alkoholik, ktorý sa k svojej závislosti neprizná. „Kým som chľastal, prácu som mal. Po návrate z liečenia sa predo mnou dvere zatvárali. Človek má problém aj poistiť sa. Musí prejsť aspoň päť rokov od liečby."
Viacerým z členov v počiatočnom období pomohlo, že sa prestali stretávať so svojou bývalou partiou. „Skutočných priateľov človek nestratí a pri tých zvyšných pochopí, aké plytké a monotónne debaty viedli. Človeku veľmi dobre nerobí ani pohľad na ich opité tváre. Vie totiž, že rovnako predtým vyzeral aj on sám." Hoci v pamäti zostávajú mnohé zahanbujúce spomienky na bývalé činy, členovia klubu sa zhodujú, že veľmi dôležité je odpustiť sebe samému.
Na prvé roky abstinencie si mnohí spomínajú ako na silne euforické obdobie. „Nikdy predtým by som tomu neveril, ale odrazu ma začala oslovovať príroda, všetko sa mi zdalo akési živšie," hovorí Dušan. Jozef tvrdí, že vtedy nemal najmenšiu chuť piť, teraz po 17 rokov si vraj už musí dávať skôr pozor, aby nerobil hlúposti. V skutočnosti je však presvedčený, že k poháriku sa už nevráti.
Ján Naitz dodáva, že k niekomu tá novoobjavená radosť zo života príde až neskôr. „Každému inú dobu trvá, kým si znovu nájde svoje miesto vo svete. Mne to trvalo skoro štyri roky."
Neverí, že nepijúKlub abstinentov navštevujú aj príbuzní. Väčšinou sprevádzajú svojich blízkych, nájdu sa však aj takí, ktorí prídu sami za seba. Ako napríklad nová členka Katka.
„Pije muž aj brat. Už som pochopila, že nemá význam na nich tlačiť. S mužom sa trápim už 27 rokov, chcel ma dokonca aj zabiť," pokojným hlasom hovorí usmievavá štyridsiatnička. „Pochopila som, že to je moja životná skúška a snažím sa k nemu pristupovať s láskou. To ho zneisťuje, oberá o agresivitu," vysvetľuje.
Odbornú pomoc zatiaľ nenavštívila, klub abstinentov ju však silne oslovil a chystá sa ho navštevovať ďalej. Dúfa, že keď toľko rokov pomáha desiatkam ľudí, pomôže aj jej. "Keď som bratovi hovorila, že ľudia odtiaľto sú skutočne schopní prebaviť sa celú noc bez alkoholu, neveril mi. Určite majú fľašu pod kabátom, nebudď naivná, smial sa."
Mená v článku (s výnimkou Jána Neitza) boli zmenené.
