TRNAVA. Doktor Vladimír Krčméry, šestnásti záchranári, dvaja televízni reportéri a Trnavčanka Eva Zelinová (29) odleteli koncom januára na Haiti ako v poradí druhá zo slovenských misií. Ich cieľom bolo ošetrovanie zranených, dezinfekcia a hľadanie zasypaných ľudí.
Eva bola popri doktorovi Krčmérym jediným členom, ktorý poznal miestny terén. Na Haiti predtým strávila osem mesiacov ako humanitárna pracovníčka.
Zložité pristávanie
Pristáť na letisku v Port-au-Prince, hlavnom meste Haiti, nebolo jednoduché. Najskôr muselo lietadlo na žiadosť Američanov hodinu krúžiť nad mestom, po zostúpení na zem zas ďalšie dve čakať na schodíky. Aj to dokumentuje chaos, ktorý (nielen) od januárových zemetrasení na ostrove vládne.
„Samotné letisko vyzerá ako sklad. Všade kopa jedla, liekov, stanov. Problémom je, ako pomoc dopraviť, kam treba," komentuje Eva aktuálne pomery.
Vďaka prítomnosti slovenského honorárneho konzula presun z letiska na miesto pobytu prebehol hladko. „Pristavený autobus a nákladné auto odviezlo nás i zhruba tri tony nákladu - stany, jedlo, lieky - do nemocnice, ktorú ako jednu z mála v hlavnom meste zemetrasenie nezničilo."
Infračervená kamera nepomohla
Detská nemocnica St. Damien je od zemetrasenia zaplnená ranenými do posledného miesta. Pacienti ležia aj v priľahlých záhradách, dvoroch. Len tak - na matracoch.
Väčšina z nich je po operácii, areálom sa nerozliehal plač a krik. Ranení, v mnohých prípadoch deti s amputovanými nohami a rukami, zväčša pospávali.
„Bolo to veľmi smutné, no vedela som, do čoho idem," komentuje Eva prvé dojmy.
Stany si rozložili na jednom z posledných voľných miest, na samom okraji areálu. „V nemocnici už bola skupinka slovenských lekárov, a tí nás zorientovali."
Pôvodne sa záchranári chystali hneď prvú noc pátrať po zavalených ľuďoch. Priviezli so sebou aj špeciálnu infračervenú kameru, ktorá reaguje na ľudské teplo. „Podarilo sa ju získať len krátko pred odletom. Okrem nás ju mali iba Američania," objasňuje Eva.
Po prílete im však honorárny konzul oznámil, že vláda pátracie akcie stopla. Napriek tomu sa druhú noc ešte o jednu pokúsili.
„Záchranári hľadali študentov, ktorých zasypala univerzitná budova. Vraj ešte odtiaľ chodili esemesky," spomína Eva. „Bolo cítiť silný zápach rozkladajúcich sa tiel, no podaktorí počuli aj slabé zvuky. Avšak nič konkrétne." Keď sa ráno vrátili, v okolí univerzity vládlo už hrobové ticho.
Gangstri záchranárov rešpektujú
Doktor Krčméry založil hneď na druhý deň v Port-au-Prince dve poľné nemocnice: na mieste bývalej univerzity a v slame Cité de Soleil - najnebezpečnejšej časti Haiti. Ten bol zemetrasením zasiahnutý len v malej miere.
Evu vyslali do slamu, kde celých šesť dní pobytu spolupracovala s haitským lekárom a jedným záchranárom. Ku koncu tiež ako tlmočníčka pomáhala americkým doktorom.
„Nepôsobilo to ako nebezpečné miesto," hodnotí svoje dojmy Eva.
Do veľkej miery zrejme aj zásluhou amerického lekára, ktorý ich v oblasti zorientoval. Ten
tu pôsobí dlhé roky a s gangstrami sa pozná. „Ošetruje ich, čím si získava ich dôveru. Je pre nich svätým mužom," vysvetľuje Eva. „Vyjednal s nimi, že v tejto situácii nebudú robiť problémy, unášať záchranárov. Vyzerá, že to rešpektujú."
Nesťažovali sa
V slame denne ošetrili okolo sto až stodvadsať ľudí, Eva mala na starosti najmä výdaj liekov. Väčšinou išlo len o povrchové zranenia, vážnejšie prípady záchranár autom odvážal rovno do nemocnice. „Mnohí, čo k nám prišli, neboli ani ranení, len proste využili prítomnosť bezplatnej kliniky," vysvetľuje Eva. Potreba vyrozprávať sa zo svojho nešťastia ich však nehnala. „Len pri ošetrovaní nám občas rozprávali, že ich zasypalo, či o svojich problémoch so spánkom a jedlom."
O žiadnych psychológoch či psychiatroch na Haiti Eva nepočula. „Oni sú naozaj úplne iní ako Európania. A omnoho odolnejší. Záchranári sa napríklad veľmi čudovali, ako skoro prestali hľadať svojich príbuzných. Haitský lekár mi vysvetlil, že už radšej nechcú vidieť ich mŕtve telá."
Nočný ruch sa z mesta vytratil
Evin opis pomerov v hlavnom meste kopíruje správy v celoslovenských médiách: Situácia sa stabilizuje, v uliciach už vidno haitských policajtov, upratovacie čaty i ťažké mechanizmy na odstraňovanie trosiek. Cesty sú prejazdné, hoci sa vytvárajú silné zápchy. „Mnohé ulice sú večer zabarikádované, aby autá neprešli ľudí, ktorí spia na cestách."
V meste zostali statisíce bezdomovcov, veľká časť z nich žije v stanoch, ktoré zabezpečili zahraničné humanitárne organizácie. „Ľudia zo stredných vrstiev - ako i lekár, s ktorým som spolupracovala - najčastejšie prespávajú v blízkosti svojich zrútených domov. Na záhradách, či na uliciach."
Školy v Port-au-Prince však ešte nebudú fungovať niekoľko mesiacov. Po meste sa potulujú stovky sirôt, lekári z Evinho okruhu natrafili napríklad na 6-ročného chlapca, ktorý svojím mladším súrodencom nahrádza mamu i otca. „Čo ma však naozaj prekvapilo, v noci v meste vládne úplné ticho, ulice zostávajú úplne vymreté. Predtým v ňom aj o jedenástej v noci vládol čulý ruch," konštatuje Eva.
Uvažuje o návrate
Misia sa napokon vracala na Slovensko o dva dni skôr, ako bolo plánované. Záchranári si svoj „dezinfekčný" program splnili včaššie. „Ja by som si však ešte vedela predstaviť tam zopár dní zostať," komentuje Eva.
„V teréne sme pracovali nejakých 6-7 hodín denne, pretože z hľadiska bezpečnosti sa nedalo pracovať po zotmení, takže sme mali priestor na regeneráciu. A v takom prípade sa tam dá pomáhať dlhšie." Dodáva však, že niektorým lekárom, ktorí pracovali v nemocnici to nedalo, a ošetrovali od rána do večera.
Ako býva po podobných katastrofách bežné, v hlavnom meste sa už začínajú šíriť nákazy a epidémie. Ďalšia slovenská misia teda dorazila s očkovacím programom.
Eva dúfa, že na Haiti sa jej podarí vrátiť. „Obnova krajiny potrvá ešte niekoľko rokov, takže zrejme bude príležitosť," konštatuje. Aj doktor Krčméry má v rámci Haiti niekoľko dlhodobých plánov. Jedným z nich je výstavba sirotinca na severe krajiny.