Oslobodila ju mytológia, zážitok v rómskej osade a poézia vlastnej textárky Evy Luky. Trnavskej speváčke a hudobníčke, ktorú do tajov otvoreného spevu zasvätila Ida Kelarová, vychádza onedlho tretí album: Milenka všetkých. Počuť IKU KRAICOVÚ naživo môžete už pozajtra v novootvorenej Art Galery Tania.
V utorok (26.1.) rozbiehate spolu s výtvarníčkou Oxanou Lukomskou cyklus hudobno-literárno-výtvarných večerov pod názvom Rakurs.
- Áno. Rakurs - ako uhol pohľadu. Večery by sa mali konať vždy posledný utorok v mesiaci v Art Galery Tania. Oxana bude maľovať na veľké plátno priamo pred našimi očami, ja budem zastrešovať hudobno-literárnu zložku večera. Nechceme to príliš organizovať, sami sme zvedaví, ako všetko vypáli. Na svojich koncertných cestách stretávam veľa zaujímavých ľudí, ktorých by som rada predstavila širokej verejnosti. No a na prvom Rakurse vystúpi Romanika (kapela Iky Kraicovej a jej manžela Romana - pozn. red.) a básnik Erik Ondrejička.
Vašou dvornou textárkou je poetka a prekladateľka Eva Luka, tiež rodáčka z Trnavy. Vraj ste ju oslovili na krste jej druhej básnickej zbierky Diabloň.
- Poézia Evy Luky sa ma dotkla doslova bytostne. Cez ňu sa mi stala blízkym človekom, hoci sme nemali osobný vzťah. Krátko po kontakte s jej Diabloňou mi prišla do cesty kniha Ženy, ktoré behali s vlkmi (dielo o mýtoch a archetypoch divokých žien - pozn. red.), čo bol tiež vyslovene miľník v mojom živote. Chcela som si podľa nej napísať texty piesní, ale nešlo mi to. Na Evinom krste som pochopila, že ona je jediná, ktorá to dokáže. Tak som ju po akcii zavolala na pivo (úsmev). A ona mi onedlho priniesla zopár textov. Keď som jej ich potom ukázala v zhudobnenej forme, zareagovala: Waw! (smiech). Z týchto kusov vznikol môj druhý album Vlčie balady.
Ako prebieha vaša spolupráca? Debatujete o motívoch textov?
- Do textov na najnovší album Milenka všetkých som nezasahovala. Iba sme si povedali, že potrebujeme hravejšie a žartovnejšie piesne. Ťažiskom albumu Vlčie balady bola divokosť, temné ženstvo, bolesť. Stretnutie s týmito témami, mytológiou, bolo pre mňa silným imupulzom, odhodlala som sa samostatne vystupovať. Na koncertoch však zostávali ľudia z týchto piesní uzavretí, až príliš ponorení v temnote, čo sa spätne prenieslo aj na mňa. Potrebovala som do repertoáru dostať aj skladby, ktoré nadľahčia situáciu. Hoci - aj na Milenke všetkých sú prítomné rozličné smútky, aj téma smrti.
Nielen texty Evy Luky, ale aj váš prejav je veľmi špecifický - zemitý, temperamentný. Legendárny český publicista Jiří Černý tvrdí, že dychu máte ako lokomotíva a miestami vás prirovnáva k vlkom, vyjúcim smutne na mesiac.
- Keď som začala spievať, aktívne som chodila na hlasové cvičenia k jednej opernej speváčke, ktorá kládla dôraz na techniku spevu. Začala do mňa hustiť aj džezové štandardy, no odo mňa sa to odrážalo. V tom čase som začala spievať s Idou Kelarovou a tá naopak hovorila: „Vykašli sa na techniku. Otvor svoje srdce, ničoho sa neboj a spievaj." A ja som cítila, že toto je moja cesta. Musela som si vybrať, a rozhodla som sa pre otvorený spev. No teraz, keďže sa chcem posunúť ďalej, znova premýšľam, čo s tou technikou. Ale nemám to zatiaľ vyriešené. Nechcem totiž v sebe zabiť tú živelnosť, tú ulicu, ktorá mi je prirodzená.
Umenie sa často rodí aj zo spájania protikladov.
- To je pravda. Cítim však, že keď človek objaví sám seba, je to veľmi krehké. Perla, ktorú nájdeš na dne, ti ľahko ukĺzne nazad do bahna a už nikdy ju nemusíš nájsť. Chcem si to chrániť. Vonkajších impulzov, ktoré môžu človeka odviesť z cesty, je veľmi veľa. Komerčný úspech je v tomto ako chodenie po tenkom ľade. Môže sa stať, že človek prestáva tvoriť z potreby vzývať nejaké fascinujúce tajomstvo. Od umenia potom nie je ďaleko k zábave, ktorá je ľahko predajná, a kde je predaj, tam sú peniaze, ktoré môžu byť nebezpečné pre to čo je umeniu vlastné - perly v nás.
Divokosť ste v sebe naozaj objavili až vďaka knihe O ženách, ktoré behali s vlkmi?
- Najzásadnejšia bola jedna skúsenosť: Pracovala som s deťmi v rómskej osade Petrová pri Bardejove. Dedinčania nás večer pozývali na oslavy, vytiahli nástroje, všetci tancovali, až pre kúdole prachu nebolo takmer nič vidieť. Pozorovala som tú radosť, divokosť, a našla som sa v nej. Povedala som si: Toto som ja.
U ľudí, ktorým v žilách koluje rómska krv, a podarilo sa im vďaka týmto danostiam niečo dokázať, sa akosi automaticky očakáva, že sa im budú snažiť pomáhať.
- Keď rozmýšľam o rómskej otázke, zdá sa mi neriešiteľná. Chceme totiž prepchať slona cez ucho ihly. To sú ľudia, ktorým sme zobrali kočovný spôsob života. Oni sa nezačnú umývať, lebo ty to chceš, tebe smrdia. Takíto sú, tak ich treba prijať. A dať im kone, nech idú.
Ale to by znamenalo, že pre nich už nie je na tomto svete miesto.
- Áno. Ale vďaka tým koňom by možno skôr pochopili, že takto neprežijú, a zvolia si iný spôsob života. Zobrali sme im však možnosť dospieť k poznaniu vlastnou skúsenosťou. My sme ich od ich spôsobu života odtrhli umelo, dali sme im paneláky, vyčlenili určité územie, čo nebolo veľmi správne. Ten proces sebauvedomenia u nich nenastal, hoci, ktovie, či by inak nastal. Neviem. Ale ja by som im dala tú slobodu. Treba ich prijímať so správnym postojom v srdci. To je môj recept na riešenie rómskej otázky.
Celý rozhovor je uverejnený v najnovšom čísle MY Trnavské noviny, ktoré vychádza v pondelok 25.januára.
Vypočujte si Ikine skladby: http://www.myspace.com/ikakraicova
