sto.
Takmer nefunkčné zdravotníctvo, vysoká kriminalita, hlavné mesto Port-au-Prince vedie rebríček v počte únosov. K tomu rozšírená malária, hepatitída, či AIDS: Webové stránky odporúčajú cestovať na Haiti len v nevyhnutných prípadoch.
Eva Zelinová, ktorá v krajine na ostrove Hispaniola (Haiti sa oň delí s podstatne rozvinutejšou Dominikánskou republikou) strávila celkovo osem mesiacov, označuje tento mediálny obraz za skreslený: „Politická situácia sa po dlhých rokoch totalít a nepretržitých prevratov upokojila, bezpečnosť sa zlepšila, únosov ubudlo."
Zemetrasenia, ktoré po sebe zanechali desaťtisíce obetí a katastrofálnu spúšť v okolí hlavného mesta vývin krajiny zrejme zasiahne veľmi bolestivo.
Nevyšla Afrika, ale Haiti
Dvadsaťdeväťročná absolventka francúzštiny Eva Zelinová si túlavé topánky platonicky nasadila už na základnej škole. „Na zemepise ma vždy prepadala túžba zažiť všetky tie krajiny, o ktorých sme sa učili, autenticky," spomína. Svoje sny si začala plniť počas prázdnin na vysokej škole.
Od tých čias precestovala Rusko, Mongolsko, Čínu, Mexiko, Maroko a väčšinu európskych štátov. Vždy ju však najviac priťahovala Afrika. „Postupne vo mne začala dozrievať myšlienka dostať sa do niektorej z rozvojových krajín ako humanitárna pracovníčka. Nakontaktovala som sa na Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, kde mi ako francúzštinárke boli ponúknuté projekty v africkom Burundi a na karibskom Haiti. No, a napokon klaplo Haiti," rekapituluje.
Uhlie devastuje krajinu
Malá dedina, kde sa spolu s dvomi slovenskými lekármi na jeseň v roku 2008 usadila, patrí napriek svojej chudobe a odľahlosti k najznámejším na ostrove: V roku 1942 tu totiž zakotvil Krištof Kolumbus. Svoj názov Mole St. Nicolas získala podľa dátumu moreplavcovho príchodu. „Doplavil sa 5.decembra, predvečer sviatku sv. Mikuláša," ozrejmuje Eva.
Trnavčanka Eva strávila na Haiti celkovo osem mesiacov ako humanitárna pracovníčka.
V okolí Mole síce chýbajú cesty aj infraštruktúra, dedinka sa však môže pýšiť dvomi z najkrajších pláží na ostrove a statusom haitskej mekky rybolovu.
Rybári tu ešte stále lovia tradičnou technikou - pomocou harpún a s loďkami doslova zbúchanými na kolene. Pôvab dlhoročnej tradície negatívne vyvažuje fakt, že napriek celodennej lopote sú rybári pre slabú výnosnosť odsúdení na živorenie.
Makačka od svitu do mrku je spojená aj s druhým rozšíreným spôsobom obživy: výrobou uhlia. V dôsledku tejto činnosti sa Haiti, ktoré bolo kedysi nazývané „Perla Karibiku" žiaľ závratným tempom odlesňuje.
Žiadny kultúrny šok
Miestnych živia aj políčka, na ktorých okrem citrusových plodov pestujú hlavne rôzne druhy banánov. Tie spolu s darmi mora a ryžou tvoria základ haitského jedálnička. „Nesladké odrody vyprážajú alebo varia, a jedia ich ako prílohu." Nezameniteľnú chuť ich jedlám dodávajú najmä všadeprítomné klinčeky, škorica a čili papričky.
Na pokojný rytmus v Mole si Eva zvykla po pár dňoch, kultúrny šok sa jej vyhol širokým oblúkom. „Až som sa sama čudovala," usmieva sa. Výraznejšie ju nevyľakali ani dva silné hurikány, epicentrum ktorých sa nachádzalo sto kilometrov od Mole. „Tamojšia oblasť je dodnes poznačená následnými záplavami, bahno vtedy odnášalo domy a usmrtilo stovky ľudí. V našej dedine len odfúklo zopár striech." Mole St. Nicolas našťastie obišlo aj posledné zemetrasenia.
Promiskuita je tolerovaná
Cieľom trojročnej misie, ktorej duchovným otcom je lekár Vladimír Krčméry z univerzity sv. Alžbety, je pomôcť miestnym Haiťanom získať zručností v oblasti školstva a zdravotníctva. Ako hovorí Eva, prioritou je „naštartovanie" miestnej kliniky, jej pozícia učiteľky bola len akýmsi bonusom.
Jeden z problémov, s ktorými sa ich misia prišla popasovať, je AIDS. Mole totiž patrí k miestam s najväčšou koncentráciou ľudí nakazených vírusom HIV. „Celkové počty sa však môžu len odhadovať. Virologické vyšetrenie je drahé, robí sa len v prípadoch, kedy sa pacient lekárovi nezdá zdravotne v poriadku."
Napriek dlhodobým osvetám a propagáciám sa promiskuitné zvyky Haiťanov príliš nemenia. „Hoci oficiálne žijú monogamne, striedanie partnerov je pre nich bežnou a tolerovanou súčasťou životného štýlu - ako pre mužov, tak i pre ženy. So sexuálnym životom celkovo začínajú veľmi skoro." Hodnota vernosti je im podľa názoru Evy väčšinou veľmi vzdialená hlavne v chudobnejších vrstvách.
Elektrinu majú len večer
Čo sa týka školstva, učitelia sú na pomerne dobrej úrovni. „Žiakov však nevedú k logickému mysleniu, bazírujú najmä na memorovaní. Hoci sa haitské deti učia niekoľko jazykov - rodnú kreolčinu, oficiálnu francúzštinu, angličtinu, a často i španielčinu - sú v nich aj z tohto dôvodu veľmi slabé."
Hlavnou prekážkou pre vzdelávanie miestnych sú však podľa Evy neprimerane vysoké poplatky, pre ktoré si rodičia v chudobnejších vrstvách dovolia poslať do školy len jedno - dve deti. „Výnimkou je štátna škola, ktorá bola v Mole jediná."(Eva učila na katolíckej škole, zvyšné prevádzkovali rôzne protestantské cirkvi.)
Napriek vysokým poplatkom je technická vybavenosť škôl na slabej úrovni. „Informatiku som žiakov učila až podvečer, kedy sme si na hodinu prenajímali internetovú kaviareň s počítačmi." Krajina totiž čerpá elektrickú energiu z generátorov, a väčšinou je k dispozícii len podvečer.
Av čom boli haitskí žiaci nadanejší ako tí naši? „Všetci Haiťania sú skutočné jednotky v rečníctve. Pri verejných prejavoch, napríklad v kostoloch, sa doslova vyžívajú."
Ich mentalita je podľa Eviných pozorovaní silne orientovaná na zviditeľnenie sa. „ Ľudia žijúci v chudobných podmienkach pôsobia utiahnuto, nenápadne. Keď však dostanú príležitosť, bojujú, na zreteli majú vždy najvyššiu métu, ktorú možno dosiahnuť. Aj vďaka tomu sa v krajine pomerne rýchlo rozširuje stredná vrstva."
Rozprávky o boháčoch s ťažkými reťazami
Odvrátenou stránkou ich ctižiadostivosti je fakt, že rýchlo zabúdajú, v akých podmienkach vyrastali. „Haiti chýbajú ľudia, ktorí by dokázali myslieť aj na krajinu, nielen na seba. Ideálom väčšiny je dostať sa do Ameriky. Neuvedomujú si, že tam zostanú len prisťahovalcami, kým vo svojej krajine by to mohli niekam dotiahnuť."
Tento spôsob uvažovania je podľa Evy spôsobený nielen traumou zo zažívanej biedy, ale aj nereálnymi vzormi, ktoré sú im podsúvané. „Na rohoch ulíc v Mole sa dajú večer vidieť ľudia z najchudobnejších vrstiev, ako sedia pred vyneseným televízorom a hypnoticky hľadia na produkty domácej kinematografie." Haitské filmy najčastejšie ukazujú černochov obvešaných reťazami, ktorí sa vyvaľujú v kresle nejakého bytu a demonštrujú, ako sa majú dobre.
Tesne sa minuli s Clintonom
Hoci minulotýždňovým zemetrasením sa cesta k tomuto cieľu opäť skomplikovala, najväčšou šancou pre lepšiu budúcnosť Haiti je rozbeh turizmu.
„Je to jeden z vládnych cieľov, stále však chýbajú predstavy, ako na to," krčí plecami Eva. Najznámejším a popri hlavnom meste jedným z mála turistických miest je Cap-Haitien, ktoré je ako jediné v krajine zapísané do UNESCO - pre nádhernú citadelu a súbor koloniálnej architektúry. Napriek tomu, že tu na jeden deň kotvia luxusné zaoceánske lode, a misijná skupinka sa tu tesne minula s Billom Clintonom, na oficiálneho sprievodcu pamiatkou nenatrafíte. „Turista je odkázaný na niektorého z predháňajúcich sa miestnych."
Čo sa týka Mole, prvou lastovičkou v oblasti turizmu bola skupinka Francúzov, ktorá v čase Evinho odchodu prišla rozbehnúť prvý bar v širokom - ďalekom okolí.
Rada by sa vrátila späť
Projekt, ktorý univerzita sv. Alžbety v Mole St. Nicolas rozbehla, mal byť tento rok oficiálne ukončený. Na otázku, či splnil svoj zmysel, Eva zvážnie a odpovie: „Verím tomu." V každom prípade by však podľa nej prospelo, keby sa misijná skupina do dedinky mohla vrátiť. „Univerzita na tom pracuje, avšak ťažko povedať, či sa to podarí."
Nad návratom do Haiti by nepremýšľala ani chvíľu. „Miestni ľudia, aj tamojšia príroda sa mi už dostali pod kožu," priznáva a dodáva, že zemetrasenia ju silno zasiahli. „Je to pre nich strašné nešťastie."
