TRNAVA. Moje verše/Verseim uzreli nakoniec svetlo sveta na konci uplynulého roku, keď mala ich autorka necelých 93 rokov. Do knižky vložila výber z básní, ktoré začala písať, keď mala devätnásť.
Písala som o svojich pocitoch, o šťastí či smútku, povedala debutujúca poetka. Pani Jolana sa narodila v Marianostre na území Maďarska v roku 1917 a na Slovensko ju doviedla láska k Ľudovítovi. Do Trnavy chodievala na prázdniny za krstnou mamou a tu sa zoznámila aj so svojím budúcim manželom. Hoci absolvovala učiteľský ústav, za katedru sa nikdy nepostavila
. Čas jej zabrala starosť o rodinu a štyri deti. Písať básne však neprestala, len si ich odkladala do zásuvky. Bolo to vo mne, no bola som voči sebe veľmi kritická a bála som sa s tým vyjsť von, povedala. Tvorila v rodnej reči, preto všetky básne, ktoré sú zaradené do jej útlej zbierky, musela dcéra Zuzana preložiť do slovenčiny. Uverejnené sú v oboch verziách, ale pani Jolana so slovenských ekvivalentom nie je úplne spokojná. Originál je originál, povedala.
Jej básne nie sú žiadne jednoduché rýmovačky, odzrkadľujú svedomité pozorovanie sveta vôkol. Názvy básní ako Dnes mne, zajtra tebe, Po majálese, Starý rybár či Hymnus smrti a Živôtik o tom svedčia. Na prebale knižky je fotografia, kde pani Jolana vo veku okolo päťdesiatky sedí na dvore na lavičke a píše. Teraz už nad tým nerozmýšľam, svet je príliš prozaický, skonštatovala čiperná pani, ktorej domovom je už dve desiatky rokov zariadenie pre seniorov. Aj vo vysokom veku dbá na eleganciu a rada číta a sleduje televízne spravodajstvo. Chcela som, aby po mne deťom a ich deťom niečo zostalo, povedala o knižke Moje verše/Verseim. Krst knihy sa konal v jednej z trnavských reštaurácií. Bolo to tam slávnostné, zaspomínala.
ň
