BRESTOVANY. Obaja rodičia brestovianskeho starostu majú tuhý koreň. Kým otec Stanislava Susedku sa ako najstarší člen obce dožil na sklonku minulého roku storočnice, jeho manželka Helena slávila v máji 91. narodeniny. „Aj väčšina ich príbuzných sa dožila okolo deväťdesiatky," dopĺňa starosta Stanislav Susedka.
Ak všetci v zdraví dožijú, tento rok čakajú rodinu ďalšie jubileá - manželov oslava 70. výročia sobáša - takzvaná milostivá svadba - a krátko nato sedemdesiatiny najstaršieho syna Stanislava. „A o tri roky zas oslávi naša obec 900. výročie od prvej písomnej zmienky," dodáva starosta.
Smrtku vyčkáva i v záhrade
Hoci manželia Susedkovci majú dlhovekosť v génoch, už po pár minútach v ich spoločnosti človek pochopí, že k požehnaným rokom im dopomohlo aj šťastné spolužitie a zmysel pre humor. Čiperná babka Helena na úkor svojho manžela dobromyseľne žartuje hneď po vrúcnom privítaní. „On už len na smrtku vyčkáva. Chodí ju vyzerať až na okraj záhrady," smeje sa. „Je dôležité, aby si manželia rozumeli, nie sa po dvoch - troch rokoch rozvádzať. Bárs aj príde nedorozumenie - majú odpúšťať jeden druhému," dodáva babka recept na šťastný život.
Dedko Ján má na súčasné vzťahy tiež vlastný názor: „Dneska sú veľké vetry, manželstvo sa hneď rozfúka. Všetci chodia do mesta robiť, a tam sa to zoznamuje: vydatá so ženatým. Kedysi sa zostávalo v dedine, nik ani nevedel, že také veci existujú."
Našli sa v Nemecku
Manželia Susedkovci sa zoznámili v roku 1939 v Nemecku, v Brémach, kde obidvaja pracovali. Je milým paradoxom, že na seba narazili až stovky kilometrov od svojich bydlísk, hoci bývali v susedných dedinách: Ján v Brestovanoch a Helena v Šúrovciach. „Stretli sme sa na zábave, ktoré usporadúvali chlapci zo Slovenska," hovorí babička. Po návrate domov sa začali stretávať, brali sa rok nato a do troch rokov sa im narodili traja synovia.
„Všetci dobre nažívajú, a to ma teší," kýve hlavou babka.
V domčeku, ktorý si v roku 1958 postavili, žijú manželia sami, rodina ich však denno-denne navštevuje. „Brat Jozef sa stará o jedlo a nákupy a ja zas o lieky a návštevy lekárov," približuje s úsmevom rodinnú „logistiku" pán Stanislav. „Najmladší brat František žije vo Zvolene, ale tiež pomôže, keď treba," dodáva.
Zo stromu zliezť nechcel
Hlavnou záľubou starostovho otca, bývalého železničiara, je aj pri jeho sto rokoch záhrada. „Keď to počasie dovolí, vyjde si do nej každý deň. Stará sa o vinič, dorába pomerne veľké množstvá vína. Ešte tak tri roky dozadu úplne samostatne," informuje jeho najstarší syn.
Deduško dodáva, že rád tiež trhá zelinu, či okopáva. Babka Helena má hneď naporúdzi spomienku, ako ho dva roky dozadu chodila prosiť, nech zlezie zo stromu. „Nechcel mi dovoliť ani rebrík mu podržať. Vravel, nech ho nechám, že sa mu ruky netrasú, ani hlava netočí," smeje sa.
Dedko sa s hraným rozhorčením pridáva do debaty. „Aby do mňa niekto kibicoval, keď som na rebríku?" Babka dodáva, že len o to sa bála, aby nespadol, a nezostal ležať. Čo sa týka pádov, Ján Susedka svojho anjela strážneho nenechá odpočívať: V noci kvôli šetreniu občas prechádza domom po tme, a navyše ho trápi aj námesačnosť. „Mávam také halucinácie, že aj v spánku chodím," vysvetľuje. Babka sa so smiechom dušuje, že bude musieť asi kľúč od vonkajších dverí zo zámku vyťahovať, aby nevyšiel v noci na ulicu.
Čo je moc, to je moc
Našťastie, zdravie obom manželom doposiaľ slúži celkom dobre. Najviac ich trápi slabý zrak. „Kým som nedostala infarkt na oči, preštudovala som aj dvojo novín a hneď sa mi deň minul. Mojou najväčšou záľubou bolo kedysi vyšívanie," spomína babička. Dedka zas trápia priedušky: „Prechladol som pred tromi rokmi, keď som odpratával sneh, a odvtedy sa to s mnou vlečie."
„Ale inak nám je dobre, dúfam, že ešte voľačo požijeme," hodnotí babka bodro. Ján Susedka svoj vek od stých narodenín ráta už po dňoch. V deň našej návštevy mal presne sto rokov a deväť dní. „Čo je moc, to je moc," okomentoval svoj vek položartom.
