dežou. Peter Herceg.
Ako ste sa vlastne ku Katarínke dostali?
- Pred vyše pätnástimi rokmi sme boli s kamarátmi na výlete na Dobrej Vode, a jeden z nich nás zaviedol aj ku Katarínke. Vtedy to bolo neznáme miesto, ktoré ma okamžite silno oslovilo. Človek skutočne málokedy narazí uprostred lesa na ruinu barokového kostola s kláštorom.
Kedy sa vám zrodila v hlave myšlienka začať s jej obnovou?
- Už na prvý pohľad bolo zrejmé, že stavba odchádza, a pomerne rýchlo sme sa rozhodli, že sa pustíme do jej záchrany. Na začiatku nám síce chýbala jasná vízia, skúsenosti s obnovami pamiatok sme však už mali z pôsobenia v Strome života. Tí však zväčša pracovali s vlastníkmi pamiatok - s múzeami a podobne. My sme do toho chceli ísť sami za seba. A vniesť do obnovy aj duchovný rozmer.
Ako sa vám podarilo získať ľudí?
- Najmä cez plagáty. Našou cieľovou skupinou boli študenti, hlavne vysokoškoláci. Snažili sme sa získať ľudí z celého Slovenska. Stavili sme na aspekt tajuplnosti - záchrana kláštora, história a tak. No a vyšlo to. Prvé leto sme poriadali dva turnusy, na oba prišlo po 30 ľudí. V jednom z nich bola aj moja súčasná manželka (úsmev). Na začiatku išlo skôr len o čistenie, až postupne sme začali komunikovať s odborníkmi a vykonávať aj odborné práce: statické zásahy, domurovávanie kaverien (dier) v múroch, či archeologické výskumy. Za tých patnäsť rokov sa tam počas turnusov vystriedalo už 1044 ľudí.
Ako pobyt na Katarínke prebieha?
- Ľudia najprv dva dni ku kláštoru putujú cez hory, počas cesty plnia rôzne úlohy. Po príchode na miesto odovzdajú mobily, hodinky, žijú bez elektriny. Na dva týždne sa úplne odrežú od civilizácie a prenesú do histórie. Spáva sa v stanoch, prípadne pod širákom, jedáva spoločne v kruhu. Doobeda sa pracuje a poobede sa organizujú rôzne hry, ale aj omše. Všetko bez alkoholu. Je to zaujímavá skúsenosť. Návrat nazad býva pre ľudí šokom: billboardy, električky, hluk. Podaktorí vravia, že prvú noc radšej spia na balkóne v spacáku.
Účastníci získavajú aj nové meno. Akým spôsobom k nemu prichádzajú?
- Rehoľné mená sa vyberajú náhodne, hoci je snaha držať sa iniciálok. I keď u mňa ako u Beningusa to neplatí (smiech). Inšpirujeme sa menami rehoľníkov, svätých. Zmysel nového mena nie je len v jeho historickom význame, ale aj v tom, že sa človek na istú dobu zrieka svojej starej identity a začína od nuly. Je to impulz, ktorý môže prepnúť myseľ zo zhonu, zabehaných stereotypov.
Aké najväčšie boje ste museli zviesť, aby mohol projekt toľké roky pokračovať?
- Vždy sa bojuje s niečím iným. Naším najväčším kapitálom sú však ľudia, do nich treba investovať najviac energie: Oslovovať nových členov, zabezpečovať organizátorov. Cez leto sa tam prestrieda okolo 140 ľudí. Je to neustály kolobeh. Snažíme sa podchytiť tých šikovných, zacvičiť ich, a tí to potom ťahajú zo tri - štyri sezóny. Máme tam gazdinky, ktoré sa starajú o jedlo, drábov - tí majú na starosti práce a dobrodružníkov, ktorí zabezpečujú voľnočasový program.
Každoročne treba zrejme žiadať aj o granty.
- To je tiež neustály kolobeh. Náš ročný rozpočet je okolo 50-tisíc eur. Do toho spadá bežnú údržba, väčšie investície. Okrem turnusov sa v lete takmer každý víkend robí nejaká väčšia akcia. Snažíme sa však fungovať tak, aby sme aj bez získania grantu boli schopní zabezpečiť aspoň stravu pre účastníkov turnusov.
Tesársky workshop na Katarínke.
Aké sú vaše plány na najbližšie obdobie?
- Okrem obnovy veže (viď článok Katarínka bude mať rozhľadňu) chceme naďalej pokračovať v systematickom archeologickom výskume. Stále je čo odkrývať. Na začiatku to vyzeralo na jednoduchý barokový kláštor, obyčajný novovek, no objavili sme pomerne veľkú gotickú kaplnku, cintorín a pod zemou ešte zostávajú neobjavené múry prevažnej časti kláštora. A neustále treba pokračovať v konzervovaní, hoci väčšina kostola už je hotová. Roboty je stále dosť.
Ako vás vnímajú miestni?
- Pod lampou býva občas najväčšia tma (úsmev). Často sa dozvieme, že mnohí Dechtičania neboli pri Katarínke aj desiatky rokov. Každý rok pripravujeme deň otvorených dverí, omše, tvorivé dielne pre deti, guláš, divadlo a popri tom vysvetľujeme, čo sme spravili. Mnohí ľudia sa totiž čudujú, že tam trávime každé leto a z kostola zostáva naďalej zrúcanina. Vďaka našim výkladom však už väčšina chápe, čo sa našou prácou snažíme docieliť, a že napriek ruinálnemu vzhľadu je zrúcanina staticky zaistená a bezpečná. Možno vyhliadková veža bude pre nich takým väčším hmatateľným výsledkom. Nedávno sme vybudovali tiež turistický chodník, lebo Katarínka bola od Dechtíc paradoxne odrezaná. Chce to drobnú mravčiu prácu, stále sa pripomínať, ale miestni si už snáď uvedomujú náš prínos.
Práca na Katarínke vám zaberá prakticky všetok voľný čas. Zostáva vám ho aj na rodinu?
- Na Katarínke trávievame čas do veľkej miery spoločne. Prvý letný turnus organizujeme pre rodičov s deťmi, pre starších členov. Deti odmalička berieme so sebou. Už ako štvormesačné spali vo vlastnom spacáku.
