Aj farárom niekedy chýba pevná zem pod nohami

DECHTICE. Obľubuje adrenalín a zaujíma ho technika. Aj tým sa dechtický farár Mário Bosý trošku vymyká z priemeru a predstáv typického kňaza. Miestni mu ale fandia a za tri roky jeho pôsobenia v malej dedinke si naňho už zvykli. Posledné mesiace ich však znova prekvapil. Dal sa totiž na stavbárčinu. Kňazské rúcho vymenil za montérky a do ruky vzal lopatu. Dôvod? Stará budova fary sa mu už rúcala nad hlavou a tak sa musel začať hľadať iné riešenie.

Zelenú tak dostala nová fara. A nie hocijaká. V Dechticiach stavajú faru z ekologických materiálov. Šetriť bude nielen energie, ale tiež peniaze. „Je to technológia, ktorá sa inde využíva už dvadsaťpäť rokov. My sme hľadali tri roky riešenie, mali sme šesť projektov, ale toto riešenie nás zaujalo," hovorí Mário Bosý.

Pred rokom podobnú stavbu posvätil v Kátlovciach. Vianoce tu však farár ešte neoslávi. Výstavba sa totiž pre vybavovanie povolení o niekoľko mesiacov predĺžila. „Uvažovali sme aj nad solárnymi panelmi, dnes je to ešte nenávratná investícia." Základným kameňom do novej fary boli aj vďaka obecnému úradu v Dechticiach skaly z neďalekého kameňolomu. Budovať základy prišli pomáhať i dobrovoľníci. Ako však kňaz dodáva, v dnešnom zhone ľuďom na brigády čas neostáva. Zväčša prichádzajú tí istí.

„Neviem, prečo je dnes život taký. Každý sme v časovom strese a neviem, ako to riešiť. Sám od rána do večera behám okolo všemožných vecí. Ale človek si musí vedieť nájsť jeden deň v týždni pre seba a oddýchnuť si. Mávam modré pondelky, kedy vypínam," hovorí. Aj charakter Vianoc sa zmenil. Ľudia sa zastavia až deň pred ich začiatkom. „Neviem, čo sa zmenilo, ale všetko je veľmi rýchle."

Nová generácia

Moderný prístup k životu však nie je u farára len vidieť, ale aj počuť. V kostole počas kázní sa vždy snaží prísť s niečím novým. „Môj predchodca, ktorý už bol starý, nepoužíval internet a žil veľmi jednoducho. Teraz je možnosť cez granty získavať peniaze na obnovu kostolov, pamiatok, ale bez internetu to nejde. Takže posun tu je," vysvetľuje.

Lietanie s vierou

Jednou z vášní kňaza v Kristových rokoch sú lietadlá. Vyštudoval elektrotechnickú školu, no namiesto drobných súčiastok mu zavoňalo nebo. Vo vzduchu už zažil všeličo. „Letel som v práškovacom lietadle „na stojáka". Absolvoval som aj niekoľko vyhliadkových letov," spomína. Vždy však iba ako pasažier. Či si ho piloti berú so sebou do kabíny „ako istotu, že pristanú", nevie. S úsmevom však dodáva, že asi to nie je ten pravý dôvod.

„Istotu máme v Bohu, spoliehame sa na neho. Ak by sa vyskytol problém s riadením, ja ho nevyriešim," zamyslí sa. Lietanie však posúva Máriovu vieru. Pred každým vstupom do lietadla vzbudí v sebe ľútosť za hriechy a pomodlí sa. A to všetko napriek tomu, že adrenalín obľubuje. „Nie zo strachu, ale pre istotu. Človek letí k nebu, ale ak to naberie opačný spád, do neba sa dostane." „V bežnom živote sa do problémov dostanú skôr šoféri ako piloti. Na cestách je vyššie riziko..." Farár je tiež presvedčený o tom, že v lietadle si človek cestovanie užije viac práve preto, lebo stratil pevnú zem pod nohami.

O tom, že raz začne pilotovať vlastné lietadlo Mário neuvažuje. Na letecký trenažér si však trúfa. Splnil si detský sen zviezť sa vrtuľníkom a ostáva naďalej verný Bohu i sedadlu pasažiera.