cia Lužinská.
Pôvodne sme si dohadovali stretnutie v Bratislave, napokon sa nám podarilo zísť v Trnave. Čo vás sem priviedlo?
- Pred pár týždňami ma oslovil Mišo Štofej z trnavskej kapely Hudba z Marsu, že chystá kompiláciu hosťujúcich spevákov svojich skladieb. Nahrala som s ním jednu funky pesničku v slovenčine a výborne sa pobavila. Som rada, že sa Štofo nezľakol rozličných škatuliek - akože som jazzová speváčka, spievam len v angličtine, a nič iné ma nezaujíma. Počas nahrávania ma tiež požiadal, aby som mu naspievala vokály do skladby, ktorú by mal spievať pán Marián Labuda starší.
To znie exoticky.
- Aj je (smiech). To budem mať do zbierky k duetu s pánom Lasicom, s ktorým sme spolu s gitaristom Borisom Čellárom a All.Time.Jazz nahrali vianočnú skladbu Christmas Song. Verím, že jedného dňa sa nám k nej podarí natočiť aj videoklip.
Inak sa mi však zdá, že sa vo svojom rodnom meste veľmi neobjavujete.
- To tak býva - doma nie je nikto prorokom. Hoci, ako tak premýšľam, tento rok som spravila rekord: Vo februári sme mali sólový koncert s All.Time.Jazz v Amfiku, v lete sme vystupovali v rámci Trnavského JAZZyku a na jeseň som bola hosťom na oslave speváckeho zboru Cantica Nova ako jej bývalá členka. Takže možno sa všetko mení. Každopádne, v Trnave sa stále cítim ako doma, mám tu rodinu, priateľov. Vyrastala som však v Chtelnici.
V Trnave ste sa zatiaľ neukázali ani s projektom Jazz goes to school, v rámci ktorého netradične predstavujete džez žiakom základných škôl.
- Chystáme s Borisom tretí ročník, azda sa nám konečne podarí zavítať aj sem. Rozhodujúci je však záujem zo strany škôl a ochota kultúrnych inštitúcií poskytnúť priestor za režijné náklady. Napriek tomu, že projekt má generálneho partnera, je neziskový a pre školy je zadarmo.
All.Time.Jazz patrí k slovenskej džezovej špičke. Svojou hudbou dokážete osloviť náročných poslucháčov, no zároveň aj širšie publikum. Napriek tomu sa Boris Čellár asi pred rokom vyjadril, že ponúk na koncertovanie stále nie je dostatok. Už sa to zlepšuje?
- Určite, viac sa o nás vie. Nejde však o to, že by bolo málo ponúk. Problém je v tom, že Slovensko je malý trh. Miest, kde sa dá hrať alternatívna hudba, je stále málo. Nie je totiž nič smutnejšie ako spraviť koncert, na ktorý príde päť ľudí. Musím však povedať, že napríklad v Amfiku to vyšlo super - dobrá atmosféra, plné hľadisko. Pre hudobníkov je to dôležitá spätná väzba, pre majiteľa klubu zas motivácia urobiť ďalší koncert - čo je vždy riziko. Slovenská scéna jednoznačne potrebuje viac domácich fanúšikov. Je neuveriteľné je, že som sa stretla napríklad s tvrdením, že naša kapela koncert nemusí mať, lebo už reklamu nepotrebuje. A pritom ide o to, podeliť sa o našu hudbu s ľuďmi...
Ľuďom sa nechce chodiť na koncerty?
- Mnohí sa sťažujú, že sa nikde nič nedeje, a keď sa aj nejaká akcia zorganizuje, len málo ľudí vstane spred telky a ide sa presvedčiť, či je to pre nich zaujímavé. Prídu akurát tak na osvedčené značky - Dianu Krall a podobne. Proti tomu nič nemám, len si vtedy hovorím: Tak až toľko ľudí si rado vypočuje džez. Kde sú však celý rok, keď ich nevidno? Umelcov treba podporiť, až potom to má celé zmysel. Nehovorím len o hudbe, ale domácej kultúre ako takej.
Mnohí Slováci zastávajú názor, že kultúra je len nadstavba, na ktorú nemajú dosť peňazí, ani času.
- Hovorí sa, že keď je zle, nikto nebude dávať na kultúru, lebo sa potrebuje najesť. Ale ja s tým úplne nesúhlasím. Keď vám je v dospelosti ťažko, cítite sa osamelý, máte problémy, čo vás z toho vytrhne? Spomienky na detstvo, na pekné zážitky. Ale aj umenie. Keď človek nenachádza vôkol seba nič krásne, čoho sa môže jeho myseľ zachytiť, ťažšie sa mu z tej čiernej diery dostáva. Už rok sa dokola hovorí o kríze, médiá prinášajú samé depresívne informácie. Keď to ľudia nekompenzujú niečím krásnym, prichádza dezilúzia. A vtedy sú strašne manipulovateľní.
Problém je i na druhej strane. Mnoho z umelcov po nejakej dobe ukotví v čistom biznise.
- Žiaľ. Raz som čítala výrok, ktorý ma oslovil: Kultúra je mapa pre generácie, ktoré prídu po nás. Málokto si uvedomuje, že to, v čom tu momentálne žijeme, veľmi závisí od toho, ako nám to tu niekto v minulosti predpripravil. Často uvažujem nad tým, čo tu po ľuďoch - a špeciálne umelcoch - z 20. a 21. storočia zostane. Bojím sa, že si tí po nás povedia: To, čo tu za strašné veci vznikali, nič hodnotné. Aj z tohto dôvodu som sa rozhodla, že budem robiť maximum, čo môžem a pôjdem len do zmysluplných projektov.
Vyžaruje z vás pohoda. Ľudia, čo sa rovnako ako vy snažia živiť umením, pritom často hovoria, že ide o veľmi stresujúci životný štýl. Štyri hodiny spánku, neustále manažovanie, a popritom tvorivé nasadenie.
- Aj ja to mám za sebou. Prešla som si 5-ročným hektickým obdobím, ktoré ma takmer položilo na lopatky - fyzicky i psychicky. Najmä minulá jeseň bola divoká. Budovali sme projekt pre školy, nahrávali v Rakúsku druhé cédečko, riešili krst, nasledovalo turné. Do toho som dokončovala štúdium džezového spevu na Kunst Universität v Grazi. Pripadala som si ako P.R. manažérka a producentka v jednom a bola som z toho taká vyčerpaná, že som sa každé ráno musela motivovať, aby som vôbec vstala z postele. Na jednom koncerte som takmer ani nevyšla na pódium. Našťastie je to tak, že keď máte zodpovednosť, tak to na vás pri speve nie je nikdy vidieť. To, že sa predtým alebo potom zosypete, už nie je podstatné (úsmev). Každopádne, pred vystúpením som musela ísť do nemocnice na infúziu.
Ako sa vám podarilo z tohto kolotoča vystúpiť?
- Našťastie som si dokázala uvedomiť, že som sa ocitla na hrane psychickej poruchy - workholizmu, syndrómu vyhorenia. Prispeli k tomu aj veľké osobné a zdravotné krízy. Moje niekoľkoročné nasadenie sa skončilo dvojmesačným obdobím totálnej vyčerpanosti. Nebola som v podstate chorá, no nedokázala som skoro nič robiť. Vydarilo sa mi všetko, čo som chcela: Cédečko, koncerty, odozva v médiách. No ja som sa z toho vôbec nedokázala tešiť. Okrem toho - práve vtedy sa mi dostávalo o to viac závisti, všade som narážala na analýzy samej seba od úplne cudzích a anonymných ľudí.
Čo vás opäť naštartovalo?
- Prvým impulzom bolo naše spoločné vystúpenie s Bobby McFerrinom na jeho koncerte. Potom som začala intenzívne cvičiť jogu a rekapitulovať predošlé obdobie. Povedala som si, že podobný stav už nesmiem dopustiť, že som kvôli tomu príliš veľa stratila. Začala som odmietať určité veci, ktoré mohli byť finančne zaujímavé, no mala som pocit, že ma odvedú preč z mojej cesty. Potrebovala som sa odpútať od cudzích predstáv a a urobiť si v sebe jasno, kam som až ochotná zájsť. Našťastie mi už nešlo o prežitie, musela som sa len finančne uskromniť. A vtedy som aj začala stretávať množstvo ľudí, ktorí uvažujú podobne a sú ochotní ísť do spoločných drobných projektov.
Chystáte s kapelou tretí album. Akým hudobným smerom sa bude uberať?
- Na prvom albume sme zámerne prišli s tradičným, ľahko počúvateľným jazzom. No aranžmány boli pôvodné, väčšinou Borisove, a on tam mal jednu vlastnú skladbu. Na druhý album sme už zaradili viac vlastných vecí, aj dovtedy nenahraté skladby Fritza Pauera - nášho pedagóga z Grazu, ktorý si na ňom aj zahral. Objavili sa tam aj džezové štandardy, no v modernejšom prevedení: prizvali sme dokonca dvoch bubeníkov, američana Howarda Curtisa a Peťa Solária, klavír hral aj Tomáš Gajlík, gitaru samozrejme Boris, ktorý výrazne prispel aranžérsky a nahral aj niekoré vokály, sláky- Slovak Quartett, perkusie Eddie Portella a nejaké - ako ja tomu hovorím - ústne perkusie. Chceli sme, aby každá skladba bola farebne odlišná. A teraz mám zase takú víziu, že by som rada spravila niečo oddychové, pre radosť, nie komplikované, ale energickejšie. Každý umelecký projekt však v sebe nesie moment rizika. Nikdy neviete, ako to nakonec vypáli.
Nedávno mal na Slovensku premiéru takmer hororový thriller Hodinu nevíš, kde ste mali menšiu úlohu.
- K filmu som si zatiaľ odskočila dvakrát. Je všeobecne známe, že po skončení VŠMU som pár rokov pôsobila v Radošinskom naivnom divadle, no potom som sa rozhodla, že sa začnem naplno venovať hudbe. Dostala som sa do školy v Grazi, a krátko nato ma volali na jednu kamerovú skúšku. Išlo o uletený klubový film Blízko nebe, v ktorom som napokon hrala jednu z väčších úloh. V prípade Hodiny nevíš ma oslovil ten istý režisér - Dan Svátek, akurát tu hrám omnoho menšiu postavu. Kým v prvom prípad som bola výrazne namaľovaná, s parochňou, v druhom som naopak temer bez mejkapu, úplne strohý vizuál - ako sestrička v nemocnici. A to ma baví - takéto premeny pred kamerou.
Takže filmu ste stále otvorená.
- Viem si predstaviť, že by som si občas odskočila k zaujímavým projektom. Pri druhom nakrúcaní sme sa spriatelili so Zuzkou Kronerovou a vraveli sme si, že by sme mohli spolu niečo vymyslieť. Ona je človek, ktorý neťaží len zo svojho mena, nenaháňa komerčné projekty, ale práve naopak: Nechá sa nahovoriť do nízkorozpočtoviek, hľadá projekty, ktoré by ju mohli tvorivo posunúť.
Do telefónu ste minule spomínali aj niečo s prednáškami...
- Áno, s Borisom sme boli oslovení na spoluprácu v rámci FiF UK, katedry hudobnej vedy. Viedli sme tam Univerzitnú jazzovú dielňu, ktorú sme zavŕšili koncertom. Zúčastnili sa jej okrem iných aj Samo Tomeček alebo dcéra Adrieny Bartošovej. Ja som ešte postavila trojdňový intenzívny workshop zameraný na vokálnu a javiskovú prezentáciu pre banskobystrických adeptov herectva. Strašne ma totiž teší ľudí formovať a viesť. Samozrejme, nie na svoj obraz (smiech). Baví ma zisťovať, k čomu ten človek inklinuje, nájsť v ňom silné momenty a tie dostávať na svetlo. Nenudím sa teda v žiadnom prípade.
