LEOPOLDOV. Ministerka spravodlivosti SR Viera Petríková a generálna riaditeľka Zboru justičnej a väzenskej stráže SR Mária Kreslová položili kytice kvetov k pamätníku s menami František Sloboda, Milan Černý, Milan Galbavý, Igor Jošt a Marián Zener, ktorých na úteku zavraždila skupina väzňov. Na spomienke sa zúčastnili aj príbuzní obetí a spolupracovníci.
Obete: Nedá sa na to zabudnúť
"Nikdy už nepripustíme, aby sa stala taká tragédia ako pred osemnástimi rokmi," povedala ministerka spravodlivosti. Slovenské väzenstvo podľa jej slov urobilo od tej doby krok vpred, výnimkou nie je ani zvýšenie bezpečnosti v ústavoch na výkon väzby.
Na taký deň sa nedá zabudnúť, stále to mám pred očami. Bolesť už trochu otupela, ale s tým vstávam i zaspávam. Mali sme ešte malé deti, keď zomrel," povedala manželka zosnulého Františka Slobodu, ktorá prišla na spomienkovú slávnosť s kyticou. Slzám sa neubránil ani otec vtedy iba 20-ročného Mariána Zennera. Syn bol vo svojej novej práci spokojný, pracoval tam iba štyri mesiace. Tým páchateľom nikdy neodpustíme," povedal Gustáv Zenner.
Ústav chceli zrušiť
Tragédia sa stala 23. novembra 1991, keď siedmi väzni pri úteku zabili piatich dozorcov a dvoch ťažko zranili. Vraždám predchádzala vzbura, ktorá vypukla v marci 1990. V tom čase si v Leopoldove tresty odpykávalo vyše tisíc väzňov, mnohí za vraždy, lúpeže a znásilnenia, z nich vyše dvesto väzňov si chcelo hladovkou vymôcť slobodu a 28. marca zapálili strechu časti väzenia nazývanej Hrad. Poškodenie objektu bolo také rozsiahle, že vtedajší minister spravodlivosti chcel ústav zrušiť. Nestalo sa tak, no za časovanú bombu bol považovaný fakt, že niektorí zo vzbúrencov vo väznici zostali. Medzi nimi bol aj vodca ďalšej vzbury Tibor Polgári.
On v ten deň pri sčítaní väzňov požiadal dozorcu Františka Slobodu, aby ho pustil za mreže, aby mohol vhodiť do schránky list. Keď mu dozorca otvoril, Polgári ho napadol a pridal sa Miloš Uriga, ktorý dozorcu niekoľkokrát bodol nožom. František Sloboda na mieste zomrel. Obaja väzni potom vtrhli do kancelárie, kde počkali na svojich komplicov. Od ďalších dvoch dozorcov získali násilím uniformy a pri bráne zaútočili na službukonajúcu väzenskú stráž. Štyroch strážcov na mieste usmrtili, ďalším dvom spôsobili ťažké zranenia.
Neušli ďaleko
Niekoľko minút po siedmej opustili vzbúrenci väznice. V uliciach Leopoldova sa zmocnili osobného auta, na ktorom sa dostali do Trnavy. Kúsok za mestom sa však Uriga za volantom dostal do protismeru a narazil do stromu. Vzápätí sa zmocnili ďalšieho auta a vydali sa na diaľnicu smerom na Bratislavu. Pred odbočkou z diaľnice na Hlohovec sa im však minul benzín, tak prešli peši k najbližšej budove, kde zviazali strážnika a ukradli auto, ktorým sa vrátili na diaľnicu. Ani toto auto však nemalo plnú nádrž a preto museli ísť znova po vlastných. Desať minút pred pol jedenástou nastúpili na železničnej stanici v Maduniciach do odchádzajúceho vlaku. O niekoľko minút na ďalšej stanici vystúpili. Po štyroch hodinách na úteku sa ním dostali tam, odkiaľ prišli, do Leopoldova. Ukryli sa v stohu neďaleko družstva v blízkych Žlkovciach. Na druhý deň si už policajné hliadky stoh obkľúčili a 24. novembra o tretej poobede sa im utečenci vzdali. Ondrej Harvan, Tibor Polgári a Miloš Uriga dostali doživotie. Bartolomej Botoš, Dalibor Bajger, Vladislav Fedák a Vladimír Duda 13- až 18-ročné väzenie. Harvan sa po rozsudku obesil, Fedák vyšiel v júni tohto roku na slobodu.
