Vlado Oktavec: Už sme boli naštvaní na socializmus

TRNAVA. Dnes už bývalý herec hovorí, že keby neboli ľudia dostatočne naštvaní a socializmus vyčerpaný, nešlo by všetko tak ľahko. O tom, čo sa dialo počas prelomových dní v Trnave, rozpráva aj po dvadsiatich rokoch stále s nadšením.

Boli ste prvý, kto priniesol myšlienky revolúcie do Trnavy. Odkiaľ ste sa dozvedeli o udalostiach v Prahe?

- Hrali sme 18. novembra premiéru hry Gy. Swajdu Pomoc v Štúdiu S v Bratislave. Bola to groteskná obžaloba komunistického režimu. Keby neprišla revolúcia, tak toto predstavenie by bolo spoločensko-politickou udalosťou roka, možno aj päťročnice. Práve počas predstavenia nám kolegovia z Prahy telefonovali a povedali o udalostiach na Národnej tříde. Okamžite vzniklo vyhlásenie slovenských divadelných umelcov k situácii a vstúpili sme do štrajku.

V pondelok ráno ste vedeniu divadla oznámili, že nebudete hrať. Ako reagovali?

- Počkali sme na chodbe členov vedenia, ktorí chodili na pravidelné porady. Oznámili sme, že hrať nebudeme. Zavolali nejakú ideologickú súdružku z Bratislavy, ktorá sa nás večer pred predstavením snažila umierniť. Vyhrážala sa aj prosila. Keď s nami nepohla, obrátila sa na riaditeľa Mikuláša Fehéra. Ten sa však pridal na našu stranu.

Večer ste namiesto hrania diskutovali o demokracii a podpisovali petíciu za zmeny. Nebáli ste sa postihov?

- Bolo tam ovzdušie strachu. Ale ľudia v hľadisku vstali a podpísali sa pod ňu, hoci riskovali stratu zamestnania. Prezentovali sme otvorene odpor voči režimu. Dnes sa mi zdá, že väčší strach mali komunistický funkcionári. Predseda Okresného národného výboru Jozef Tomašovič ako prvý prestal rozmýšľať nad tým či strieľať alebo diskutovať a zúčastnil sa dialógu s nami za okrúhlym stolom. Ale nervózny bol riadne.

Začali ste burcovať trnavských vysokoškolákov, ktorých vedenie umlčalo.

- Vrátili sme sa z mítingu v Bratislave a šli sme priamo k vysvietenému internátu. Zamknutý vchod strážili dvaja komunisti. Snažili sme sa kontaktovať so študentmi, ktorí boli v Trnave trochu odrezaní od masového študentského diania v Bratislave, aby sme ich povzbudili a posmelili. Až ráno sa nám podarilo s nimi stretnúť v aule univerzity, ale to nám už prišli aj posily z Bratislavy Štefan Kvietik, Ľubo Paulovič a univ. profesor Kováč.

Prelomili ste bariéru?

- Vedenie fakulty nám chcelo zabrániť vystúpiť, ale, Kvietika už nebolo možné zastaviť. Potom sme s nabudenými študentami išli improvizovaným sprievodom mestom až na námestie, kde sme na poludnie urobili upútavkový míting. Pozvali sme všetkých, aby o piatej večer prišli.

Vraj večer mierili z okien na námestí do davu zbrane ľudových milicionárov. Vedeli ste o tom?

- Nemôžem to potvrdiť. No pri poludňajšom mítingu som stál na schodoch domu kultúry, rečnil do ampliónu a oproti v budove pošty som videl, ako si nás niekto cez záclonu natáča na videokameru. Dnes by som za tie zábery ponúkol slušnú sumu, ale neviem komu.

Na mítingoch sa zúčastňovali aj eštebáci.

Mňa nikto od nich nekontaktoval. Ale asi po druhom mítingu zapaľovali študenti na námestí v miestach, kde dnes stojí Trojička, sviečky. Pri Zelenom dome stáli dvaja policajti. Dnes to vyzerá smiešne, ale vtedy sa mi hneď vybavilo, ako ich budú tĺcť obuškami.

Išli ste za nimi?

- Vtedy sa takýto prejav hodnotil ako asociálny. Tak som šiel tých policajtov, vlastne vtedy príslušníkov ZNB, požiadať, aby ich nebili. Jeden z nich si dal dolu rukavicu, podal mi ruku a hovorí: Sme s vami!

V tomto čase sa vynorili prevracači kabátov, ktorí sa hlásili o slovo. Vy ste naopak do politiky nevstupovali, odmietli ste aj ponúkanú funkciu primátora. Prečo?

- Celé svoje vtedajšie pôsobenie som nechápal ako politiku, ale ako občiansky vzdor a odpor. Štval ma celý ten život v socializme. Už sa to muselo skončiť. Keď padla vedúca úloha strany, prišla demokracia aj so všetkými škrabancami. Ale moje miesto v politike som nevidel.

Čo Vám ostalo po dvadsiatich rokoch z revolúcie?

- Dôstojný život. Dovtedy to bola pretvárka - nemohli sme povedať, čo si myslíme. Nemohli sme čítať, čo chceme. Nemohli sme ísť, kam chceme. Dnes vidím milión chýb, ktoré treba napraviť a odstrániť. Všetko je v rukách ľudí, koho si vyberú, aby viedol spoločnosť smerom, akým si to predstavujú. Každý sa dnes môže slobodne prejaviť, v tom vidím víťazstvo revolúcie.