Väčšinu vašich klientov tvoria ľudia, ktorí sa vrátili z trojmesačnej ústavnej liečby.
- Ide o ľudí, ktorí sú síce zbavení akútnej závislosti, ale ešte nie sú pripravení na život v triezvosti. Prídu obnažení, no nemajú zatiaľ osvojené spôsoby, ako riešiť problémy, ktoré ich doma čakajú. Práve v tejto fáze potrebujú podporu - inak je takmer isté, že nezvládnu tlak, ktorý na nich dolieha a opäť sa vrátia k droge. A nie každý z týchto závislých je vhodný do resocializácie. Odísť do ďalšieho chráneného prostredia s tým, že doma čakajú deti, dlhy, exekúcie, problémy...
Navštevujú vás aj ľudia, pre ktorých ste úplne prvou záchrannou stanicou?
- Mnohí začínajú abstinovať v ambulantných podmienkach, čo je veľmi náročné. Klient v ústavnej liečbe je v chránenom prostredí, má podporu lekárov, komunity, nerieši problémy, čo zanechal doma, získa vhľad, vyčistí si hlavu, psychicky zosilnie. Tí, čo začínajú ambulantne, sa liečia v domácom prostredí, mnohí majú choré rodiny... A najmä chuť na drogu. Ak si má klient v ambulantných podmienkach všetko naplno uvedomiť a viesť popri tom bežný život - chodiť do práce, ak teda prácu má - je to veľmi náročné. Ľudí, ktorí začínajú abstinovať v bežných podmienkach si vážime. No i tak im vždy vravíme - ak chcete žiť bez drogy, najlepšia cesta je ísť na ústavnú liečbu. Mnohí však nechcú. A mnohí sa po opakovaných recidívach zastavia až v ambulantných podmienkach.
Čo je pre úspešné rozbehnutie liečby najdôležitejšie?
- Zodpovedať si, prečo chcem byť triezvy, čo mi na mojom živote s drogou najviac prekáža, čomu som vo svojom živote doteraz neporozumel? S prijatím svojej závislosti sa klienti často boria aj niekoľko rokov, kým začnú svoj stav chápať ako definitívny a prestanú si nahovárať, že to majú pod kontrolou. Prijať vlastnú závislosť je prvým víťazstvom nad sebou samým a často sa to podarí až po mnohých zlyhaniach.
Pri opakovaných recidívach prudko klesá i sebaúcta.
- Je to pochopiteľné a opakovane recidivujúci klienti sú tiež menej motivovaní k ústavnej liečbe. Povedia - a však už som bol dvakrát a nepomohli mi. Ja klienta motivujem dôverou v neho samotného - rozhodnutie je na tebe, ty musíš vyzrieť. Laicky sa to dá vyjadriť tak, že na to, aby alkoholik mohol začať abstinovať, musí sa dopiť k poznaniu, že alkohol mu už prináša iba utrpenie...
Inak povedané, padnúť na dno?
- Zbaviť sa ilúzie, že ešte zažije eufóriu. Pre ňu opakovane siaha po droge, hoci už extatické stavy neprichádzajú. V skutočnosti už klient pije len preto, aby sa necítil fyzicky i psychicky zle. Keď sa mu táto ilúzia rozpadne, a začne si uvedomovať tragické dôsledky svojej závislosti, vtedy hovorím, že prišlo dopitie, to takzvané dno. Klient začne chápať, že keby si teraz vypil, možno na chvíľu unikne pred realitou, no na druhý deň bude znovu všetko po starom. Zase peniaze, zase problémy... A povie si: už sa mi do toho nechce, už nechcem špekulovať. To je poznanie: droga mi prináša už iba utrpenie.
Tento proces však môže trvať veľmi dlho.
- Rodinným príslušníkom, ktorí k nám chodia, hovoríme: Svojim najbližším môžete pomôcť tým, že im dáte jasný dôkaz, že pokiaľ budú ďalej piť, fetovať, zneužívať vás, v tej chvíli s nimi končíte. Nebudete sa s nimi stretávať, nebudete im nič platiť, tolerovať ich správanie... Môžete takto urýchliť ich rozhodnutie vzdať sa drogy. Napríklad u žien alkoholikov sú typické vyhrážky: Keď prídeš nabudúce opitý, vyhodím ti kufre pred dvere! Keď sa ich pýtam, či tie kufre už niekedy vyhodili, krútia hlavou. Závislým treba dať jasné hranice, a to je rozhodnutie, z ktorého majú príbuzní strach. Minule sme tu mali matku toxikomana, ktorá sa ohradila: Ale veď môj syn umrie, ak mu nedám peniaze, nepustím ho domov! Pravda, ktorej sa táto matka bojí je však oveľa ťažšia: Syn umiera a matka mu pri jeho umieraní s drogou asistuje a podporuje ho.
To sa musí blízkym veľmi ťažko počúvať.
- Je to bolestné... Medzi klientmi máme viacero matiek závislých, ktoré nás síce navštevujú, no na zrkadlenie svojho správania sa pozerajú s nedôverou. Nechať dieťa na ulici, nestarať sa, je ťažké rozhodnutie. Práve preto zdôrazňujeme nutnosť práce s rodinnými príslušníkmi. Pokiaľ im nedáme informácie, nepomôžeme v tomto rozhodnutí, tak sa budú dlho - dlho trápiť. Emocionálne aj finančne.
Ako sa im snažíte vysvetliť, že je nevyhnutné zaujať takýto postoj?
Rodičia prichádzajú často, keď už sami nevládzu, skúšali rôzne spôsoby od kriku, vyhrážania sa, plaču, prosieb... V centre s nimi rozanalyzujeme ich vnútornú bezmocnosť, do ktorej sa dostávajú, keď svoje dieťa pustia domov, dajú mu peniaze, jedlo a už v tej chvíli vedia, že zajtra zase utečie a nafetuje sa. Vysvetlíme im, že pokiaľ ho nepustia a ono zostane na ulici - príde zima, nemá ísť kam spať - vtedy si skôr uvedomí, že má problém. Ulica, zadržanie políciou pri krádeži - to všetko sú impulzy, ktoré napomáhajú k dofetovaniu. Do príbuzných sa snažíme vštepiť - najviac pomáhame, ak nepomáhame. Keď rodič platí pokuty a dlžoby, závislý má pocit, že je bez problémov. Zametanie pred problémom je však to najhoršie, závislého oberáme o možnosť vidieť neskreslene situáciu, do ktorej sa dopracoval. Manželky alkoholikov tiež často upadajú do stavu spoluzávislosti - volajú šéfom svojich manželov do práce, že ochorel a on pritom leží opitý na gauči. Dôsledky toho sa odrazia aj na deťoch - vidia, že mama klame.
Celý rozhovor si môžete prečítať v najnovšom čísle týždenníka MY Trnavské noviny, ktoré vyjde v pondelok 9.novembra.
