Sochy, ktoré vyrábaš, nazývaš šperkami. Je to len tým, že používaš materiál zo zlata, striebra a drahých kameňov?
- Diela sú vízie, v ktorých som 23 hodín denne. A vo sne. Robím, to čo vidím a nesnažím sa byť umelcom. Aj priestory pred Cité Internationale des Arts som vyzdobil. Dokonca som sochu dorábal priamo na mieste. Nerobím však odkazy pre dnešok, ale pre budúcnosť. Som presvedčený, že moje diela tu budú aj o tisíc rokov.
Svoje dielo si zanechal v Paríži s tým, že na Slovensku už tieto sochy nikdy neuvidíme. Ide z tvojej strany o akúsi zatrpknutosť voči vlastnej krajine, kde nie si natoľko cenený ako umelec?
- Nemyslím si, že mojim rozhodnutím som zanevrel na Slovensko. Podporu mám aj tu, len trnavská galéria ma nechcela. Ostávam však naďalej zarytým Trnavčanom. Ďakujem tejto krajine. Pretože ak by som netrpel, neurobím vôbec nič. Možno by som písal knihy. Mne stačí fantázia. Prezradím úplné minimum a s niekým to pohne, pričom ja ju vlastním celú. Fantáziu si užívam, nechcem žiť v realite, lebo tá je zlá, diabolská s smutná. A toto je spôsob, ako jej uniknúť.
Myslíš si, že v umení už bolo povedané všetko? Existuje vôbec nejaká cesta kadiaľ ísť a nekopírovať?
- V prvom rade sa dnes z umenia stal ťažký biznis. Participuje na ňom veľa kurátorov, točia sa okolo neho ľudia, ktorý s ním nemajú nič spoločné. Obohacujú sa a cicajú umelcov. I Keď pravý umelec sa vyciciavať nedá, lebo vie, že sa presadí kdekoľvek na svete. Ale je to biznis a stal sa súčasťou výučby na výtvarných školách. Lenže umenie sa nedá naučiť, umelcom sa nestaneš, ale narodíš.
A objavovanie nespoznaného. Stačí fantázia na to, aby si robil originály alebo potrebuješ mať nejaký kľúč od tajných dverí?
- Môj učiteľ Vilko Schiffer mi niečo prezradil. Utvrdil ma v tom, že mám veľký talent. Raz mi povedal: Rob sochy ako šperky! Aj moje štúdium u neho spočívalo v rozprávaní o sochách a fantázii. A vtedy ma upozornil na dierku, trhlinu v tomto svete, ktorú teraz zapĺňam.
Od Viliama Schiffera si dostal aj odporúčanie s tým, že si talentovaný umelec. Považuješ svoje práce za kontroverzné?
- Určite nie. Dvadsať rokov som žil v komunizme. Keby som vtedy robil diela, aké dnes, neprešli by. Fantázia je nekonečná, nemá žiadne hranice. Dá sa v nej zájsť tak ďaleko, ako siaha človek. Ona je našim hnacím motorom. To čo je dnes len vízia, zajtra je skutočnosť. A v práci mi pomáha viera v Boha, viem, že je. Ale neverím v cirkev, pretože telefónne búdky k Bohu neexistujú.
Si známy tým, že svoje sochy nepredávaš.
- Fantáziu si nekúpiš za 50 Eur. Nechcem žiť z umenia. Samozrejme, iba ak dostanem štipendium. Milovníci umenia ma držia neustále v dianí. Sochy majú nesmiernu cenu, to je ako keby som si predal dušu. Nedávam ich však ani zadarmo.
Aký je tvoj názor na grafitty? Považuješ ho za umenie?
- Grafitty je podľa mňa umením. Nie tie čmáranice, podpisy, ale skutočné diela. Možno je to jedna z ciest, kadiaľ v umení ísť. Patrí k tomu aj ten adrenalín, i keď skutočný umelec na umelecké dielo už nemaľuje. Lenže aj my teraz tvoríme históriu.
