Najdlhšie hrajúcim futbalistom obce Zavar je JOZEF BERÁNEK. Futbal začal hrávať za žiacke družstvo. Pokračoval medzi dorastencami a už ako sedemnásťročný bol hráčom zavarského áčka, v ktorom odohral 22 sezón. Jojo alebo zavarský Adamec, ako ho prezývajú, sa venuje futbalu dodnes ešte i vo veku 70 rokov, ktoré prednedávnom oslávil.
Pri futbale pôsobíte už mnoho rokov. Prežili ste krásnych sedem desaťročí?
„Pre mňa to bolo krásne obdobie. Horšie je to s manželkou, že to so mnou vydržala. Ešte stále mi to behá, tak sa cítim dobre."
Kde ste začínali s futbalom?
„Tu pod mojim domom. V minulosti bolo ihrisko práve na týchto pozemkoch. Je mi to osudné, že som dom postavil na miestach, kde som ako chlapec začínal kopať do lopty. Začínal som tu s futbalom a skončím tu asi so životom. Pred domom je lipa, ktorá je rovnako stará ako ja."
Na ktoré futbalové obdobie si najviac spomínate?
„Je to aktívna činnosť za Zavar. Stále ma teší, že môžem stále hrávať futbal v hale s kamarátmi. Teraz tam už hrávam s vnukmi mojich spoluhráčov z veľkého futbalu. Nastupuje ďalšia generácia."
Čo vás v súčasnosti nemilo prekvapuje?
„Bol som pozrieť v Zavare na tréningu a tréner lamentoval, že nemá koho postaviť. Obec je momentálne dvakrát tak veľká ako v časoch, keď som ja hrával aktívne futbal a my sme sa bili na ihrisku o loptu. Dnes je iná doba, nemá kto hrať. Deťom sa nevenujú na telesnej výchove, a oni potom sedia radšej pri počítačoch alebo televízoroch."
Okrem futbalu ste sa venovali aj iným športom?
„V škole sme skúšali rôzne športy. Bolo to práve tým, že bol aj iný prístup učiteľov. Hrávali sme pozemný hokej alebo basketbal. V hokeji sme účinkovali aj v druhej dorasteneckej lige. Hrali sme dosť dlho. Zažili sme tam pekné časy."
Známy ste hlavne ako stredný útočník, zakončovateľ s čuchom na góly. Vyskúšali ste počas katiéry aj iný post?
„Veľmi málo. Vždy som bol stredný útočník. Naopak, v hokeji som bol brankárom."
Pomáhal vám v hokejovej bránke fakt, že ste futbalovým zakončovateľom?
„Nedá sa to moc porovnávať. Nie je to až taká veľká súvislosť, aj keď niekedy to možno na ľade pomohlo."
V zavarskom futbale ste hrali po boku viacerých hráčov. S ktorými sa vám spolupracovalo najlepšie, na ktorú partiu najviac spomínate?
„V áčku bola partia vždy výborná. Na ihrisku, aj mimo neho sme boli super partia. Na trávniku sme bojovali jeden za druhého. Základom boli vždy dobré kamarátske vzťahy. Štefan Bachratý bol obranca ako hrom, hlavu mal dobitú od futbalu riadne a Gusto Kadlec vedel dať vždy výbornú prihrávku. Začínal som s Mirom Svíbom. Kto sa pri ňom udržal, tak musel byť výborný futbalista. Vedel po nepresnej prihrávke vynadať, ale ak som dal gól, tak vyskočil na mňa ako ostatní. Bol tvrdý, ale spravodlivý. V interlige zas dobrá partia na čele s Poldom Šturdíkom, Pavelekom, Klemom Ondrejičkom, Ferom Režným či Federičom."
S interligou v Zavare ste teda spojený stále...
„Po dlhodobej partii sa vymenilo veľa ľudí. Pokiaľ ešte nebola telocvičňa, tak sme po celý rok hrávali vonku. Na Silvestra o polnoci sme hrávali zápas. Aj teraz tam mám veľa kamarátov. Pri futbale sa hádame, ale po futbale sme kamaráti. Zápasy musia mať šmrnc, tak vtedy si nemôžeme nič darovať."
Derby stretnutia majú vždy špecifický náboj. Na aký zápas si najviac spomínate?
„Pamätám si jedno veľmi dobre. Vyhrali sme v Brestovanoch 6:1 alebo 7:1, teraz presne neviem. Polčas bol 3:0 a Gusto Kadlec došiel do kabíny a povedal: „Už ich máme takto," a a ukázal veľavravné gesto. V druhom polčase sme dali ďalšie góly a vyhrali derby. Boli to zápasy ako hrom s vysokou diváckou návštevou. Teraz tam Zavar nevie dať ani gól..."
Boli zápasy s Brestovanmi najväčším derby alebo sa to dalo povedať aj o iných stretnutiach?
„Toto bolo asi najväčšie derby. Šúrovce hrali o súťaž vyššie, utekali od nás. Križovany bývali tiež dosť často s nami v súťaži, ale potom vypadávali a postupovali. Najtvrdšie derby bolo určite s Brestovanmi."
Nemali ste niekedy chuť futbal zavesiť na klinec a venovať sa trénovaniu?
„Nie som typ na trénovanie. Na to treba mať povahu, nemal som na také chúťky. Teraz sa už bojím ako prestanem. Ak je štvrtok alebo nedeľa a nejdem na futbal, tak si manželka myslí, že som maród a mám ísť na druhý deň k doktorovi. V tomto veku už na futbal musím ísť, aby som mal doma pokoj."
Prezraďte našim čitateľom recept na udržiavanie kondície až do sedemdesiatky...
„Behali sme po roliach, po snehu. Nemali sme žiadne sústredenia. Robil som v poľnohospodárstve, kde to bola ručná a fyzická robota. Kondíciu som získaval automaticky. Behal som aj beh na 5 km v Cíferi."
Čo zranenia? Vyhýbali sa vám?
„Niečo sme doma robili. Hrali sme vtedy v Špačinciach. S Lojzom sme išli na motorke. V zákrute v smere do Trnavy sme spadli a poodierali sa. Nič sa ním nestalo, oprášili sme sa a išli ďalej. Nastúpili sme a bolo dobre. Nikdy som nemal žiadnu zlomeninu. Tuším len natiahnuté šľachy. Raz som mal dlahu, tiež sme hrali v Špačinciach. Pred zápasom som dal dlahu dolu, hral som futbal, po zápase ju dal naspäť a v pondelok som si šiel dať dlahu dolu."
Pomerne skoro ste prišli o prsty na pravej ruke. Ako sa vám stal tento úraz?
„Mal som vtedy 26 rokov. Stalo sa to pri práci s kombajnom. Vždy som to vytrhával rukou, raz som to šiel ten klas vytrhnúť a zobralo mi ruku. Zamotali mi ruku, odviezli ma doktorovi Bakičovi. Ten ma na malej „fiatke" viezol do Trnavy. V tej zákrute sme šli na dvoch kolesách. V nemocnici som čakal dve hodiny, v ruke bolo veľa špiny. Normálne som potom hýbal prstami, ale neskôr to museli odrezať."
Čo vám futbal za tie roky dal a čo vzal?
„Dal mi veľa kamarátov a zároveň som sa venoval svojej najväčšej záľube. Aj to mi určite udržuje zdravie. Mne nezobral nič, skôr manželke, ktorá chodila po okolí s deťmi a ja som si šiel za futbalom."
A čo alkohol?
„Do 39 rokov som vôbec nepil. Ani na žiadnej svadbe som si nedal alkohol. Teraz už po interlige sa musí ísť do krčmy na debatu pri pohári vínka."
Celú kariéru ste hrali za Zavar. Nebola možnosť odísť do vyššej súťaže?
„Ja som nebol talent. Na trávniku som drel, bojoval, chcel som to hrať. Talentovaný, technický typ som nebol. Hral som dosť silovo. Avšak, v hokeji som mal problém. Hrali sme turnaj v Hodoníne, bol som starší, hral som na meno Pikna a turnaj sme vyhrali. Prišli za mnou funkcionári zo Slovana, aby som došiel na tréning. Odmietol som, nechcel som, aby sme prehrali turnaj."
Napriek dobrej postave ste vraj neboli vychýreným hlavičkárom...
„To je pravda. Raz som dal dva góly hlavou v Šúrovciach a kričali, aby ma lepšie bránili, že to je nebezpečný hlavičkár. Smial som sa na tom, pretože som kopal aj rohy, či trestné kopy."
Loptu ste si často stavali aj na biely bod. Mrzí vás nejaká penalta, ktorú ste nepremenili?
„Bolo to už ku koncu aktívnej kariéry. Bola remíza a ja som šiel kopať. Kopol som ju tam, kam zvyčajne nekopávam. Vždy som strelu mieril k pravej brankárovej tyči, vtedy som zmenil stranu a brankár to chytil."
Sledujete súčasné výkony Zavara?
„Bol som pozrieť na hodový zápas. Odišiel som z futbalu preč, lebo nebolo vidieť žiadne nasadenie, ani umenie. Poznám niektorých chlapcov, majú talent, ale nie je tam vôla, ani partia. Nadávajú si hneď medzi sebou. Takto sa trápime už druhý rok."
Ako sa vám páči centrum Zavara, ktoré je teraz prerobené?
„Križovatka je pekne spravená. Horšie to je s tou Porondou, neviem aká bude budúcnosť s tým sídliskom. Vraj je tam ešte polovica prázdnych bytov. Všetko závisí aj od automobilky, ktorá je kúsok od nás."
Spolu s manželkou ste vychovali tri deti. Čomu sa venujú?
Pavol je meteorológ v SHMÚ, Maroš sa pracuje vo firme s počítačmi a dcéra je notárka v Trnave. Pavol s Marošom behávali. Obaja boli dorasteneckí majstri Slovenska. Maroš teraz s nami trocha hráva v interlige."
Rád navštevujete Vysoké Tatry. Ktoré miesta v nich máte najradšej?
„Pred dvoma týždňami sme mali pokus vyjsť na Kriváň. Aj sme sa vydali, ale práve vtedy bol zlom počasia. Z rána ešte nepršalo, tak sme sa štyria vybrali na Kriváň. Prišli do miesta, kde sa spájajú dve trasy a od vrcholu asi 50 minút. Niektorí, čo sa vracali nás upozorňovali, že to namŕza. Syn Pavol mi volal asi päť ráz, aby sme tam nešli, že môže byť hmla a stratíme orientáciu a to je nebezpečné. Nevystúpili sme, na rok si to však chceme zopakovať. Pochodili sme v tatrách veľa miest. Rôzne chaty, Lomnický štít, či Hrebienok a ďalšie miesta."
Beránkov „špicák"
Určite si všetci pamätáte na premiéru Ľuboša Hanzela v seniorskej reprezentácii Slovenska. Nastúpil na Tehelnom poli proti San Marinu. Vsietil aj gól. A kde bral inšpiráciu? „Veľa hráčov som naučil kopať špicom kopačky. Teraz, keď dal Ľuboš Hanzel gól San Marinu, tak kamaráti mi vraveli, že to bol Beránkov gól. Keď to hráč dobre trafí, tak to je výborná strela." Nemusíme azda pripomínať, že k zavarským rodákom sa hrdo hlási aj súčasný hráč nemeckého klubu Schalke 04, Ľuboš Hanzel.
