c.
Pred niekoľkými rokmi vyrazil Peter Marek na svoje prvé ázijské dobrodružstvo. Vtedy šiel sám, len so slabými znalosťami angličtiny, s porekadlom- s rukami, nohami sa človek dorozumie všade a výlučne pozemnou dopravou. Päť nezabudnuteľných mesiacov, ktoré na tejto ceste strávil, mu zaručili, že nasledujúce tri roky si dal s cestovaním pauzu. Čas však plynul rýchlo a Peter začal premýšľať, kam zájde tentokrát. Rozhodnutie padlo na Pakistan, krajinu, ktorá ho na predchádzajúcich potulkách očarila najviac. Dobrí ľudia, nízke ceny potravín a služieb, krásne hory boli kľúčovými lákadlami. Tentokrát však nešiel sám, ale s istým českým párom.
Všetky indície napovedali, aby sme nikam necestovali
Deň odletu bol naplánovaný na 22. júla. Prípravy na odchod sprevádzali samé nepríjemnosti. „V práci mi nechceli dať voľno, z iránskej ambasády nám neprišli víza, na povrch vyplávali prvé správy o problémoch v Sky Europe. Premýšľali sme, že či to nie sú znamenia," hovorí Peter. K celozávodnej dovolenke si chcel pridať ešte tri dni navyše. Český zamestnávateľ mu oznámil, že to nie je možné.
V uliciach Islamabadu.
Rozhodol sa však vyraziť, aj keď mu hrozila strata zamestnania. Po jeho návrate sa tieto obavy nakoniec aj potvrdili. Víza z iránskej ambasády si prevzali až v deň odletu. Jediným šťastím bolo, že let, v súčasnosti už skrachovanej leteckej spoločnosti, do Istanbulu nezrušili. Ten „odložili na neurčito" až na ceste späť.
Nakoniec predsa len vyrazili
Po krátkom lete z Prahy do tureckého Istanbulu sa nič zvláštne neudialo. Možno iba osobný postreh, ako funguje islam v rôznych krajinách. „Cestovali sme tam počas pôstneho mesiaca Ramadán," spomína. Ramadán je jedným z piatich pilierov islamu, na verejnosti je prísny zákaz jedenia a pitia. Reštaurácie sú otvorené iba vo večerných hodinách, rýchloobčerstvenia sú zatvorené natrvalo. Nie však v Turecku. „Počas pár dní, ktoré sme strávili čakaním na autobus v Istanbule, som si ani neuvedomil, že je Ramadán. Všetko bolo otvorené, ľudia jedli na verejnosti," tvrdí.
Dalo by sa to porovnať s našimi veľkonočnými sviatkami. Podobne je tomu tak aj v susednom Iráne. „Aj tam ľudia jedli na verejnosti, ale iba sporadicky," potvrdil. A „najbohabojneší" sú moslimovia z Pakistanu. Tam cestovatelia pocítili, čo je to pôst počas Ramadánu. „Mám pocit, že skutočne veria len tí najjednoduchší. A takých je v Pakistane najviac," skonštatoval.
Colníci sa s nimi rozdelili
Z Istanbulu pokračovala česko-slovenská výprava cez Irán do Pakistanu. Irán iba „prebehli" autobusom, jediné podstatné, čo si Peter všimol bolo, že ceny rapídne stúpli. „ Tvrdé vedenie štátu postupne poľavuje a krajina sa čoraz viac otvára západu. Aj „cenovo". Ceny sa za tri roky zdvojnásobili," potvrdil.
Z Iránu pokračovala jeho cesta do konečnej zastávky- Pakistanu. „Na hraniciach týchto krajín si nás zavolali colníci a pozvali nás na obed, respektíve sa s nami rozdelili o to, čo si priniesli so sebou. Bolo to veľmi milé gesto."
Skupina nosičov z Pakistanu.
Z autobusu prestúpili do vlaku a zamierili do hlavného mesta- Islamabádu. Za tri roky sa vraj toho zmenilo v Pakistane veľa. „Životná úroveň sa zvyšuje, rastú ceny, jazdia tu autá z Európy, to tu predtým nebolo." No rozdiel mesto vidiek pretrváva aj naďalej. Priepasť medzi nimi sa neustále viac a viac prehlbuje. „Hlinené chatrče bez elektriny a tečúcej vody. Ľudia, ktorí sa živia najmä chovom dobytka. Rozdiel medzi mestom a vidiekom je tak obrovský, že si to my, Európania, ani nevieme predstaviť."
Ľudia sú však veľmi priateľskí. „Myslím si, že ľudia sú jednoduchí a milí práve preto, že tam chýba pokrok." Ako nás Peter ubezpečil, napriek obrovskej chudobe, sa tam nekradne. „Jeden pakistanský politik raz vyhlásil, že Pakistan je síce skorumpovaná krajina, ale keď si zabudnete v reštaurácii peňaženku, o deň či dva ju tam nájdete," prezradil.
V Islamabade ich čakali úradníci
V hlavnom meste Pakistanu pobudli zopár dní. Ak chceli trekovať v pohorí Karakoram, museli si vybaviť povolenia na vstup. „Je to zakázaná oblasť, dostanete sa tam iba so sprievodcami. V tejto oblasti je problémové hraničné pásmo s Indiou, chcú to mať pod kontrolou," ospravedlnil dlhé hodiny strávené po úradoch kvôli povoleniu. Absolvovať ich na ministerstve turizmu musí vraj každá expedícia. Po piatich dňoch vybavovania a čakania na sprievodcu konečne vyrazili. Na trek do pohoria Karakoram, ktoré je druhé najvyššie na svete.
Pohľad na pohorie Karakoram.
Nebezpečná kľukatá cesta vytesaná do skaly
Na hlavnej stanici nasadli do autobusu a zamierili na „Karakoram Highway", smerom k čínskym hraniciam. Cesta kopíruje legendárnu hodvábnu cestu. „Keď som to uvidel, nebolo mi do smiechu. Úzka cesta vytesaná do skál, plná výmoľov, strmé bralá. Lepšie bolo cestovať v noci, keď človek nič nevidel." Zrazu zostal autobus stáť. „Vyšli sme von a pred nami bola čerstvá kamenná lavína. Masa skál zasypala cestu. Museli sme cez ňu prejsť pešo aj s batohmi.
Karakoram ponúka krásne výhľady.
Na druhej strane nás čakal autobus, ktorý mieril do Islamabadu." Skaly boli vraj také veľké, že si s nimi neporadil ani buldozér. Museli ich odstreliť dynamitom. Keď sme šli ďalej, všimol som si prerazené zvodidlá. Neskôr sme sa dozvedeli, že pár dní pred nami tam jeden autobus zišiel z cesty. Už ho nenašli. Spadol z útesu aj s cestujúcimi, priamo do rozbúreného Indusu.
Krásne výhľady rozptyľovali jeho strach
„Keď prežijem túto cestu, už ju nechcem nikdy absolvovať," opakoval si celú cestu. Aspoň že pohľad po okolí nebol až tak strašný. Po jednej strane sa tiahli Himaláje, po druhej pohorie Karakoram, medzi nimi Indus. Ako z pohľadnice. Keď konečne po niekoľkých dňoch vystúpili, drsnú horskú krásu si začal uvedomovať naplno. „Nádherné pohorie, skalný terén, pohybovali sme sa v nadmorskej výške 4 500 až 5 000 metrov," povedal. Boli traja, zabezpečili si dvoch nosičov a vyrazili.
Cesta ťažká a nebezpečná, navyše im chýbala kondícia
Najvyššie položené miesto, ktoré dosiahli, bolo sedlo v nadmorskej výške 5650 metrov. Mali dobrého vodcu, ktorý mal množstvo kontaktov. Bez tých sa tam vraj nezaobídete. „Prvé dva dni sme trekovali popri dravom Induse. Voda tam robí strašný rámus a vy takmer nič nepočujete," zaspomínal na prvé dni treku.
Peter Marek po zdolaní sedla.
To ich riadne vyšťavilo. Po dvoch dňoch dorazili k ľadovcu. „Ľadovec sa roztápa, všade boli samé kaluže, niektoré aj hlbšie, vznikali nebezpečné trhliny, ktoré sme museli obchádzať," poukazoval na zdržanie. Lepšie vraj bolo ani nevedieť, po akej hrubej vrstve práve kráčate. „Cesta sa vplyvom roztápajúceho sa ľadovce neustále mení. V noci bolo síce dosť chladno, ale cez deň sa teplota vyšplhala až na tridsať stupňov Celzia." Keď spali pri ľadovci, celú noc vraj praskal, čo bolo veľmi nepríjemné.
Chceli ísť aj pod známy a ťažko dobytný vrchol K2. V tom období tam totiž nie je veľa turistov, ich počet v priebehu augusta postupne klesá. Podľa slov sprievodcu, počet turistov v Pakistane celkovo klesá. Za hlavný dôvod považuje medializáciu terorizmu. „Prívrženci Talibanu sa ukrývajú hlboko v horách, mimo turistických trás. Zahraničných návštevníkov ubudlo aj o tretinu. Turizmus je pre tunajších ľudí hlavným zdrojom obživy," sprostredkoval Peter názor sprievodcu. „Nakoniec sme pod K2 nešli. Jednoducho sme nevládali. Časté obchádzky, náročný terén, slabá kondícia sa podpísali pod naše spoločné rozhodnutie. Nechceli sme nič siliť," uviedol.
Zamierili teda späť do Islamabadu
Zamávali vzdialenej K2 a nočným pochodom cez sedlo vo výške 5 650 metrov zamierili naspäť. „Išli sme v noci, pretože bolo chladno a ľadovec sa tak neroztápal. Bolo to bezpečnejšie." Aspoň naoko. Peter sa dvakrát preboril. Raz do rieky, keď sme sa ju snažili prejsť cez zamrznutú časť, druhýkrát hlboko do snehu. Ani v jednom prípade sa mu však nič vážne nestalo. Iba sa hrozne vyľakal. Aj s dopravou po nezabudnuteľnej Karakoram Highway strávili v pohorí dva týždne.
Pár dní v Islamabade a potom rovnakou trasou cez Irán do Turecka na lietadlo. Tu ich však čakalo prekvapenie, že ich let, respektíve celá letecká spoločnosť už dolietala. Český pár si objednal letenky, no Peter Marek sa rozhodol ísť domov po zemi. Kúpil si lístok na vlak a už známou cestou z prvého ázijského dobrodružstva sa vydal sám do Borského Mikuláša. Domov vraj dorazil skôr, ako jeho českí kolegovia.
