Storočná babička Mária Holická z Dechtíc hovorí, že svet si pamätá od svojich dvoch rokov. Sledovala ako jej otec v predsieni čistí čižmy a mama dovára nedeľný obed. Chystali sa na omšu. Babička až do svojich 99 rokov chodievala do kostola.
DECHTICE. Okrem kostolných zvonov sa v to ráno po dedine rozliehal plač. V slzách bola aj päťročná Mária Holická. Jej otec sedel na rebrináku aj s ostatnými chlapmi. Odchádzali do Nádaša (Trstína), odkiaľ ich brali na front. Začínala sa prvá svetová vojna. Malá Mária kričala, chcela odísť s tatenkom. „To bolo naposledy, čo som ho videla. Potom nám písal jeden Čech. Myslím, že sa volal Bohumil Rauf. Otec vraj mal niečo s palcom a nedokázal udržať v ruke pero. Nechal nás všetkých pozdravovať," spomína dnes storočná Mária Holická.
V neznámej krajine
O tri dni neskôr prišiel ďalší list. S krátkou vetou, že otec zomrel. Pečiatka na obálke bola nečitateľná a pisateľ neuviedol miesto, odkiaľ píše. Dodnes rodina nevie, kde je pochovaný ich príbuzný.
Na veľký smútok však nezostával čas. Matka aj s dvoma deťmi bývali na majeri Segedín pri Dechticiach. „Brávala ma so sebou do práce, ako deväťročná som už na poli pretrhávala repu. Vo vojne bola psota. Všelijako sme sa živili," hovorí. Ľudia si chodievali chlieb kupovať až do Vrbového. Z dediny vyrazili ešte v noci, aby sa o štvrtej nad ránom postavili do radu a čakali na prídel. „Tetička Kolesiková sa vrátili s plačom. Vystáli si frontu, ale chlieb sa im neušiel. Nakoniec im pomohla suseda a dala tetičke z vlastného," vysvetľuje.
Väčšina chlapov z obce odišla na front a na poliach nemal kto robiť. Ženy na majeri pracovali aj so sečkou, niekedy ich zaskočili ich mladí synovia. Dvaja sedemnásťroční chlapci tu prišli o časť rúk. „Trápili sa, ženy aj deti. A keď nastala žatva, v Dobrej Vode zatvorili fabriku a všetci zamestnanci šli na role," dodáva.
V škole a na družstve
Cez vojnu nastúpila Mária do školy. V prvom ročníku ľudovky sa učili ešte po maďarsky. Aké predmety, to si už dnes nepamätá. Keď podrástla, okrem učenia sa starala na majeri o ošípané. „Mama žiadnu podporu od štátu nedostávala, museli sme vyžiť z toho, čo sme zarobili. Inak som rástla ako iné deti, všetko jedno." Napriek tomu, že Mária od malička musela tvrdo pracovať, vyrástla do krásy. Vraj po nej pozerali chlapci z ďalekého okolia. „Vzala som si o dva roky mladšieho. Za nevestu som šla z chudobných pomerov do bohatých. Čokoľvek som urobila, bolo zlé," spomína babka.
Medzitým už sa zmenil politický režim. Nastúpili komunisti, na dedinách začalo zdrustevňovanie. „Môj muž nechcel vstúpiť. Násilím ho prinútili, tak nakoniec podpísal. Vyhrážali sa mu väzením. Potom odišiel do semenária. Do družstva sa nevrátil, čo mu mnohí vyčítali." Na družstve sa robilo všelijako. Ženy robili aj mužské práce. Vykášali jarky, hŕstkovali skosenú trávu. „Robila som tam až do sedemdesiatky. Všetko hnojivo na polia prešlo mojimi rukami." Ženy v noci miešali hnojivovú zmes. Ráno ho naložili do plachiet, odchádzali na role a rozsievali rukami.
Cez vojnu
V apríli štyridsiateho piateho roku počas Veľkonočných sviatkov sa front priblížil k Dechticiam. „Bola som u kamarátky, počula som jej otca ako vraví mame, aby mu zbalila veci. Blížili sa Nemci, utekal sa skryť do hôr," hovorí 77-ročná dcéra Emília. Rozbehla sa domov a svojmu otcovi povedala, čo sa deje. Ten si vzal kabát a bežal preč. „Mama mu ešte priniesla jedlo. Ostali sme v dome štyria s babkou a dedkom." Po chvíli premýšľania usúdili, že lepšie sa ukryjú na majeri. Keď odchádzali, horný koniec dediny zachvátili plamene. Hluk zbraní ich vyhnal do lesa. Práve tam zažili najstrašnejšiu noc. V blízkosti ich úkrytu sa nachádzali zákopy. Nemci s Rusmi sa navzájom ostreľovali. „Boli sme presne v ich rane. Môj brat Štefan mal vtedy iba dva roky. V jednej chvíli sme si mysleli, že neprežijeme." Po dvoch nociach strávených v horách, sa vrátili späť do dediny. Hoci mali so sebou aj jedlo, nikto nechcel jesť. „Až keď sme prišli domov, pocítili sme hlad. Bolo po vojne. Z jedného domu ostala stáť len predná stena, na ktorej sa zachovali veľké hodiny. Zastal na nich čas."
V obci však naďalej ľuďom hrozilo nebezpečenstvo. Rodina preto odišla do neďalekých Kátloviec. Na ceste i v jarku ležali mŕtvi ľudia, pozabíjané kone, všade krv. „Večer sme sa necítili v bezpečí už ani tam, prešli sme až do Radošoviec, kde nás uchýlili neznámi ľudia. Ostali sme tam do soboty," vraví babka. Domov sa vrátili takmer súčasne s otcom, ktorý sa štyri vojnové dni schovával aj s ostatnými chlapmi v hore domácimi nazývanej Čierna.
Modlí sa
Babičku Holickú pozerať televíziu nebaví. Nikdy k nej nemala vzťah. Oveľa radšej si dnes zapne podvečer rádio a počúva omšu. Dokiaľ si pred rokom nezlomila nohu, chodievala do kostola a dokonca bývala sama. Po nešťastnej udalosti si istý čas poležala v nemocnici, kde jej vymenili kĺb. Odvtedy sa o ňu stará dcéra Mária. „Mama sa na nič nesťažuje. Je veľmi trpezlivá, sadne si na stoličku a modlí sa. Popoludní si pospí."
Až do svojich osemdesiatych rokov vyšívala a pracovala v záhradke. Nedávno jej pri pravidelnej lekárskej prehliadke zistili stareckú cukrovku. Inak babička lekárov nepotrebuje. Vysokého veku z rodiny sa dožila iba jej mama, ktorá zomrela v 97 rokoch. Babička tvrdí, že za svoju dlhovekosť vďačí robote.
Rodáčka z Dechtíc ostala obci verná po celý život a svoje sté narodeniny oslávila 7. septembra.
