Okrem toho, že ste novinárom, ste aj hovorcom. Dajú sa tieto dve polohy zlúčiť?
Myslím si, že bez toho to nejde. Možno som špecifický hovorca. Snažím sa povedať novinárom širší kontext k informácii, na ktorú sa ma pýtajú. Síce im takýmto postupom komplikujem prácu, ale podvedome cítim vysvetliť daný fakt aj z inej perspektívy. Spôsobom, aby mu rozumeli. Ani novinári, ani ja nie sme nositeľmi kompletnej informácie. Čitateľ s ňou musí pracovať ďalej.
Zvažujete niekedy, či informáciu, ktorú od vás žiadajú média zverejníte? Kam siahajú limity informácií, ktoré môžete povedať?
Každý hovorca sa má snažiť pravdu neskreslene pretransformovať, ale žiadnu pravdu komplexne neobsiahne ani novinár, ani politik, ani hovorca. Každá organizácia musí dodržiavať etické normy. Samospráva alebo štátna správa má limit službu občanovi, kde by politici nemali zahmlievať skutočnosti. Sú však obmedzenia dané zákonmi, kde sa musí s niektorou informáciou počkať. Samozrejme, tu má hovorca možnosť nájsť takú rovinu odpovede, aby predišiel sporu. Inštitúcia, ktorej hovorca nekomunikuje, stráca veľmi rýchlo dôveryhodnosť.
Vaša funkcia je určená najmä na propagáciu mesta. Poviete občas aj niečo, čo nie je v zhode s tým, čo vám napísali úradníci?
Hovorca by nemal maľovať inštitúciu naružovo. Dnes sa táto funkcia spája iba s pozitívnou propagáciou danej organizácie, ale to nepovažujem za správne. Myslím si, že hovorca má stáť viacej na strane ľudí. Nevraživosť voči úradníkom je tu odnepamäti. Ale aj oni musia konať podľa zákonov.
Myslíte, že je správne, ak majú naši zástupcovia, ktorých si volíme, svojich hovorcov?
Dnes je tendencia, že hovorcovia sú nositeľmi zlých správ a daný politik tých dobrých. Ak by to malo byť fér, tak prezident, premiér, predseda či primátor by nemali mať svojich hovorcov. Volíme predsa ich, preto by mali pred médiá vystúpiť.
Aký je váš vzťah k bulváru?
Bulvár je prirodzenou súčasťou médií už na prelome 19. a 20. storočia. Na Slovensku je problém, že štyridsať rokov komunistickej ideológie pretrhlo kontinuitu vývoja. To prinieslo problém i serióznym novinám. V ľuďoch ostal akýsi pudový hlad po bulvári, ktorý tu tak dlho nefungoval. Preto tieto médiá využili možnosť a veľmi rýchlo si získali popularitu. Na strane druhej bulvár nestihol byť vyvažovaný serióznymi denníkmi.
Dnes však ľudia väčšinou vnímajú svet práve cez bulvárne noviny, pretože tie seriózne sa postupne z trhu vytrácajú.
Ak sme si povedali, že jediným kritériom je trh a trhový mechanizmus, tak je logickým dôsledkom to, že bulvár je najčítanejší. Stáva sa zrkadlom našej spoločnosti. Hoci intelektuáli volajú po serióznych novinách, ťažko povedať či by v dnešnej dobe prežili. Každá finančná dotácia nesie v sebe nebezpečenstvo toho, že noviny skĺznu k jednostrannému presadzovaniu názoru.
Bulvár však odhalil i kauzy, ktoré by seriózne noviny nezaujímali.
Sú etické normy, kam možno zájsť. Seriózne médiá by ich porušovať nemali. Bulvár dokáže v takýchto prípadoch aj ubližovať. Napríklad kauza františkánskych mníchov. Padli obvinenia, ktoré dnes už nikto nevezme späť.
Venujete sa literárnej tvorbe, píšete tiež príspevky na rôzne konferencie. Cítite potrebu sa vyjadriť aj takýmto spôsobom?
Za to, čo robím, vďačím literatúre. Bez nej si neviem predstaviť moje zázemie. Táto tradícia literatúry a jej kontextu je pre mňa veľmi dôležitá. V súčasnosti mám rozpísané poviedky pre zbierku. Konzultujem ich ešte po odbornej stránke. Inak sú pripravené do tlače.
