TRNAVA. Kováč Peter Ručkaj rozpaľovaľ železo na 1600 stupňov bez použitia elektrickej vyhne iba na uhlíkoch, ktoré ručne rozdúchaval. Na trnavský jarmok zavítal po prvá raz. Remeslo predvádza zdarma. Ako hovorí, ak by mal za miesto platiť, neprišiel by, lebo by prerobil. Jaro Sloboda z Oravy predvádzal zvuk oravskej dupľovky, píštaly dvojačky, na ktorej hrala aj Alžbetka z filmovej rozprávky Perinbaba. Aj takýmto spôsobom sa snaží prezentovať svoju tvorbu. Remeselníkov na jarmoku sme sa spýpali:
Oplatí sa dnes ešte zachovávať tradičné remeslo?
Peter Ručkaj, kováč z Dolian: Myslím si, že aj dnes sa dá ešte z remesla vyžiť. S manželkou sme opustili naše pôvodné povolania. Kováčstvu sa venujem už tri roky. Kúpil som tristoročný kováčsky dom aj s vyhňou a pôvodným vybavením. Opravil som ju. Hoci naučiť sa tomuto remeslu bolo spočiatku utrpenie, dnes to oceňujem. Nepovažujem sa umeleckého kováča, som remeselník a to, či je to umenie, musia povedať druhí.
Jaroslav Sloboda, výrobca fujár z Oravy: Ak by som aj nezarobil na predaji, moja práca má hodnotu pre ďalšie generácie. Ale uživiť sa tým nedá. Dnes ešte ľudia neoceňujú hodnotu ručnej a umeleckej práce, myslím, že to časom príde. Venujem sa propagácii fujary cez naše združenie Duša fujary. U nás sa na ňu zabúda, pritom sme dokázali, že to nie je nástroj len do ľudovej hudby. Učil som na ňu hrať Japonca z Tokia. Fujara ho natoľko očarila, že pravidelne chodí na Slovensko práve kvôli nej.
Andrea Filová z Hradišťa pod Vrátnom: Výrobou kraslíc sa nedá živiť, je to len môj koníček. Ako záľubu som objavila toto remeslo počas materskej dovolenky. Som samouk, žiadna babka mi nedávala rady. Používam techniku voskovania a perforovania, čo sú tradičné techniky. Ale nemám žiadny vzor typický pre môj región. Myslím, že dnes je ťažké dodržať tieto prvky, pretože ľudia sa sťahujú a prinášajú so sebou vždy čosi nové.
