ť.
OSVIENČIM/AUSCHWITZ. Z niekdajšieho koncentračného tábora je v súčasnosti múzeum bolesti. Dodnes sa nad bránou skvie nenávidený nápis plný cynizmu Arbeit macht frei.
Denne do areálu prichádzajú stovky turistov z celej Európy. Niektorí zo zvedavosti, iným tu zahynuli príbuzní, iní za dotykom smrti.
Nezmyselné čísla ostali
Pri vstupe dostávame symbolicky nálepku s číslom. Možno aj nevedomky múzeum takto pripomína, že každý, kto prekročil bránu Auschwitzu, sa stal len nezmyselným číslom.
„Dozorcovia už nepovažovali väzňov za ľudí. Nad vstupnú bránu umiestnili posmešný nápis práca oslobodzuje. Sľúbili, že kto bude tvrdo a veľa robiť, toho pustia. V skutočnosti sa nikto odtiaľto nikdy nedostal," hovorí poľská sprievodkyňa Barbora. Jediným cieľom bolo naplniť Hitlerov zámer - konečné vyhladenie židov. Preto práca v tábore bola zničujúca.
Pri každom návrate do tábora niesla každá postava oblečená v pruhovanom mundúre tehlu. Brali ich z domov, ktoré postupne rozoberali. Kedysi patrili ľuďom, ktorých nacistické vojská takisto odvliekli do koncentrákov.
„Z tehál potom stavali priamo v osvienčimskom tábore nové budovy. Z pôvodných barákov, ktoré stáli v areáli, museli poobíjať omietku."
Z týchto červených tehlových domov dones cítiť strach a bolesť. Medzi múrmi akoby stále v nekonečných ozvenách hučali výkriky ľudí.
Za úteky spoluväzňov trpeli aj ostatní
Mnoho väzňov sa pokúsilo z tábora smrti ujsť, no každé odhalenie si vyžiadalo veľa obetí. Dozorcovia nechali celý oddiel nastúpiť na plochu pred blok, v ktorom bývali, a čakali, kto sa prizná. Chvíľu sme na ňom v neskrývanom napätí postáli aj my.
Ak sa nenašiel vinník, každého druhého v zástupe zastrelili. Medzi tými, ktorým sa podarilo z osvienčimského pekla ujsť, bol aj Trnavčan Alfréd Wetzler.
Práve 14. augusta si v Osvienčime pripomenuli jedno z mnohých výročí. Väzeň, ktorý nemal žiadnu rodinu, šiel dobrovoľne na smrť.
„Obetoval sa za otca niekoľkých detí. Ten sa dočkal aj oslobodenia tábora a jeho potomkovia dodnes žijú," vysvetľuje. Za každou výpoveďou jej hlas zaniká v čomsi zlovestnom, čo tu aj po toľkých desaťročiach ostáva v povetrí.
Žena, ktorá sa usmievala
Na stenách jedného zo štyroch sprístupnených blokov visia stovky fotografií. Medzi nimi udrie do očí usmievajúca sa žena so šibalským pohľadom.
Nacisti ľudí z transportov fotografovali. Lenže už o pár týždňov sa ich tváre v zlých podmienkach zmenili.
Pod každým obrázkom dátum označuje príchod do tábora a smrť. Koniec prichádzal veľmi rýchlo, pretože okrem slabého čaju dostávali väzni len pol litra polievky a štvrtinu chleba.
Neutíchajúci hlad dohnal ku krádeži šesťnásťročného chlapca. Zo skladu vzal tajne šesť zemiakov.
„Strážcovia tábora ho chytili a za trest musel v Dome smrti stáť dvanásť dní v tme. Po štyroch dňoch zomrel." Barbora vraví, že za každým číslom sa ukrýva jeden príbeh, jeden osud.
Tábor smrti a neutíchajúcej bolesti
Na ľavej strane pred strážnou budovou trčí drevená tabuľka s ošúchaným nemeckým nápisom Halt - stáť.
Pred šesťdesiatimi piatimi rokmi okolo nej prechádzali nacistami odsúdení väzni z nútených prác. Keď totiž zriadili koncentračný tábor v Osvienčime, ešte nemal prívlastok vyhladzovací. Nemci tu časom postavili najväčšie plynové komory a niekoľko krematórií.
„Pred tým, než sem v januári 1945 prišli osloboditeľskí vojaci ich vyhodili do vzduchu, zničili aj veľkú časť archívov a evidencie."
V jednom zo zreštaurovaných krematórií, ktorému dominuje vysoký komín, je aj plynová komora. Na stenách sú hlboké škrabance od nechtov ľudí, ktorých dusili Cyklonom B, plynom obsahujúcim kyanovodík.
„Nacisti nahnali stovky ľudí do miestnosti, ktorú utesnili kovovými dverami. Dvoma neveľkými otvormi potom cez strechu hodili dnu plechovky s plynom. Malými sklenými okienkami pozorovali, čo sa deje vo vnútri."
Nič netušiacim ľuďom predtým nahovorili, že sa idú sprchovať. Pre tento účel namontovali do plynových komôr aj drevené atrapy sprchovacích sitiek. Proces trval asi dvadsať minút, kedy sa krik postupne menil na chrčanie, až nakoniec v miestnosti ostalo ticho a bezvládna kopa tiel.
„Na päť minút potom otvorili dvere a čakali, kým sa komora vyvetrá. Nakoniec dnu šli vždy poverení väzni, ktorí odvážali mŕtvoly priamo do kremačnej pece, kde ich spaľovali."
Časť dospelých, ale najmä deti padli do rúk nacistickým lekárom. Najmä Jozef Mengele na nich skúšal a overoval svoje beštiálne metódy. Nakoniec ich usmrtil vpichnutím fenolovej injekcie do žily alebo priamo do srdca.
Tri hodiny v osvienčimskom pekle
Osvienčimské inferno dnes trvá niečo vyše troch hodín. Štyri bloky sú takmer prázdne, no plné obáv, výčitiek a strachu. Z nich najnenávidenejší bol ten s číslom jedenásť.
Susedí s bránou, z ktorej sa nevychádzalo. Oproti nej cez dvor stojí múr smrti. Pred ním popravili tisícky väzňov zastrelením.
Židia sem ukladajú namiesto sviečok malé kamienky a kvety. Vzduch vibruje tichými modlitbami za zosnulých. Na múr smrti sa prišla pozrieť 14. augusta aj americká speváčka Madonna.
„Na drevených koloch rozmiestnených okolo dvora mučili nacisti väzňov. Zviazali im ruky za chrbát a zavesili do vzduchu na hák. Bola to pomalá krutá smrť."
Transporty z celej Európy klamali o lepšom živote
Do tábora neustále prichádzali transporty. Vojaci časť ľudí selektovali a posielali na práce. Ostatní šli rovno z vagónov do plynových komôr. Určení väzni vytrhávali ľuďom zlaté a platinové vlasy. Každého ostrihali.
Keď kontrolovali po odchode Nemcov z tábora sklady, našli 17 ton ľudských vlasov. Zapletané vrkoče aj chumáče dlhých či krátkych vlasov sú dnes vyložené za sklenými vitrínami.
Za nimi sa ukrývajú aj protézy nôh a rúk, tisícky okuliarov, holiace štetky, kuchynské potreby i cestovné kufre.
Množstvo Židov uverilo propagande, že odchádzajú za lepším životom na východ. Z múzea vychádzame s tým, že to, čo sa dialo v Osvienčime, nepochopíme.
Zadumané postavy neustále premýšľajú. Ostáva iba symbol a memento.
