Ortuť na teplomere ukazuje desať pod nulou, fúka silný nárazový vietor do sto km za hodinu a zmrznutý sneh ma bodá do tváre. Je utorok, 28. júla, pol štvrtej ráno a ja sa chystám dobyť najvyšší vrchol Álp, Mont Blanc (4810 metrov nad morom). Sám, vyzbrojený len teleskopickými paličkami a horolezeckými mačkami.
TRNAVA/CHAMONIX. Niekedy v júni sa mi dvaja kamaráti pochválili, že idú na návštevu k známym do Francúzska, do Anency neďaleko Chamonix, srdca Savojských Álp. Malo to byť niekedy na prelome júla a augusta, jedno miesto mali voľné. Neváhal som, rezervoval si miesto v aute a pomaly sa začal pripravovať na Mont Blanc. Nechcel som nechať nič na náhodu, chystal som sa ho dobyť sám, bez sprievodu.
Po diaľnici na západ je najlepšie ísť v noci
Je štvrtok, 23. júla, krátko pred polnocou vyrážame do Francúzska. Je obdobie dovoleniek, pri väčších mestách hrozili počas dňa dopravné zápchy, cestovali sme preto v noci. Nočný „let" autom sa oplatil. Nechytili sme žiadnu zápchu a po 14 hodinách, 1230 kilometroch sme boli v cieli. U priateľa na dvore domu, ktorý leží nad mestečkom Anency pri obrovskom jazere s rovnakým názvom, kde je vraj najčistejšia voda v Európe.
Jazero Anency, na ľavej strane je mestečko Anency.
Tramway du Mont Blanc premáva každú hodinu
Po troch dňoch a jemnom tréningu po okolitých nižších, ale náročných kopcoch, ma priatelia odviezli do dedinky Saint Gervais (850 m. n. m.), neďaleko Chamonix. Cez typicky alpskú dedinku premáva Tramway du Mont Blanc, podobný tatranskej zubačke, ktorým som sa vyviezol až do výšky 2380 metrov nad morom, do cieľovej stanice - Nid d'Aigle. Cesta trvá asi hodinu, vlak premáva v sezóne takmer každú hodinu, na stanicu však treba prísť skôr, pretože kapacita je obmedzená. A určite tam neplatí pravidlo, ako v našich rýchlikoch, koľkí sa natlačia, toľkí cestujú. V prípade, že sa vám lístky neujdú, musíte čakať hodinu na ďalší spoj. Tak ako ja.
Pohľad na Mont Blanc.
Prvý úsek je podobný výstupu na Rysy
Krátko po dvanástej hodine som konečne dorazil na stanicu, odkiaľ sa dá dostať na najvyšší vrchol Álp. V tejto nadmorskej výške dominuje skalný terén bez porastov. Turistické značenie je veľmi chabé, na druhej strane, niet kam zablúdiť. Jediná cesta vedie nahor. Všade naokolo sú horské kozy, pohyblivé ako tatranské kamzíky. Neprišiel som na to, čím sa živia. Nič zelené som totiž široko-ďaleko nevidel.
Horské kozy ma sprevádzali počas celej cesty v nižších polohách.
Terén pripomína výstup na Rysy. Aspoň prvý úsek. Chodník stúpa po príkrom svahu ku krátkemu skalnému výšvihu a ďalej cez juhovýchodné svahy Les Rognes k ruinám bývalej chaty, ktorá leží necelú hodinu od stanice. Od chaty sa chodník stáča na juhovýchod, terén sa začne prudko zvažovať až na úpätie skalného rebra, na vrchole ktorého sa pomaly roztápa ľadovec Tete Rousse. Chata s rovnakým názvom (3167 m. n. m.) je na dohľad. Je po renovácii, má kapacitu 50 lôžok a v prevádzke je od júla do konca septembra. Celá trasa po chatu, s prevýšením necelých osemsto metrov, nie je náročná, zvládnu ju aj víkendoví turisti. Veľa ľudí si zvolilo práve túto alternatívu a po viac ako dvojhodinovej túre od železničnej stanice končilo práve tu.
Skalný terén mi pripomínal výstup na Rysy.
Najnebezpečnejšie sú padajúce kamene
Náročnejšie to začína byť smerom na ďalšiu chatu - Gouter v nadmorskej výške 3835 m. Stojí na skalnom brale, ktoré sa vypína za chatou Tete Rousse.
Pohľad zdola na chatu, ktorá sa nachádza na samotnom vrchu.
Prevýšenie sedemsto metrov po šikmom skalnom chrbte, kde-tu s reťazami, sťažovali neustále padajúce kamene. Stretal som len skupinky navzájom previazané istiacim lanom, všetci s prilbami na hlavách. Výstroj každého horolezca som porovnával s tou svojou. Bez lana, istenia. To by nebol problém, skôr ma zneistilo, že som nemal prilbu. Kamene padali odvšadiaľ a kedykoľvek. Netrafili ma.
Raňajky až o štvrtej, nie o druhej ráno
Po necelých piatich hodinách z Nid d'Aigle, s celkovým prevýšením tisícpäťsto metrov som konečne krátko pred piatou dorazil na chatu Gouter, kde som si už dva dni predtým telefonicky rezervoval posteľ. To je nevyhnutné. Cesta bola náročná, taký malý Mt. Blanc. Aspoň pre mňa v danej chvíli. Pohľad do údolia z terasy plechovej chaty, ktorá sa vyníma na skalnom brale pokrytým večným snehom, ma dostal. Skoro ma z tej výšky naplo na vracanie. O šiestej sa podávala teplá večera. Nevyhnutná po náročnej trase. Teplá polievka s francúzskym camembertom, kuracie rizoto a bábovka ma zohriali. Teplota totiž kolísala okolo desiatich stupňov. Mokré veci nebolo kde usušiť, vonku navyše začalo fujačiť a chatár oznámil, že vzhľadom na zlé počasie sa raňajky presúvajú z druhej hodiny na štvrtú. Z oboch časov som zostal prekvapený.
Večer som sa rozhodol, že nepôjdem
Pomaly som začal uvažovať, že si ráno pospím a pôjdem naspäť. Vietor silnel, pridalo sa blýskanie, sneh dul okolo chaty ako v januári. Deň predtým som sa pritom kúpal v jazere. O siedmej večer už spala celá chata. Ja som zaspal neskôr, pretože som neustále premýšľal. Počas noci vietor zosilnel a jeho nárazy do stien chaty boli čoraz hlasnejšie. Zopárkrát ma to zobudilo z plytkého spánku, blesky osvetľovali nocľaháreň.
Váhavé ráno nakoniec skončilo
O pol štvrtej ráno som sa zobudil, fujavica neustala, tak som sa ihneď zmieril s myšlienkou, že nikam nepôjdem. Jedine naspäť dole. Pri pohľade na zasnežené skaly, po ktorých som ešte deň predtým v pohode vyšiel, sa mi už také schodné nejavili. Ak som chcel ísť dole, musel som čakať minimálne do obeda. Po typicky francúzskych raňajkách som sa vrátil späť do postele, hoci všetci sa chystali na výstup. Aj napriek tomu, že fúkal silný vietor až do sto km/h. Keď som sa spýtal nemeckej výpravy, že či je to bezpečné, odvrkli, že aspoň nebudú mraky a bude pekný výhľad. Začal som si pripadať ako Hamlet. Ísť či neísť? Po hodine premýšľania som nakoniec rozhodol.
Prvé foto počas výstupu.
Vydal som sa po stopách predchádzajúcich výprav, ktoré už takmer stihlo zafúkať. Dobre oblečený, rukavice, čapica, horolezecké mačky, teleskopické paličky a čelová lampa na hlave. Štartuje sa totiž za tmy. Z chaty Gouter to na Mt. Blanc trvá približne päť hodín. Aj keď sa masív zdá byť blízko, opak je pravdou. Potešilo ma, že nie je zima, počas nej si musíte dávať najväčší pozor na trhliny v ľadovci, ktoré môžu byť prikryté čerstvou snehovou prikrývkou.
Najväčšie nebezpečenstvo v tomto úseku predstavovali trhliny v ľadovci.
Vo výške štyri tisíc metrov ma dobehol kyslíkový dlh
Keď začalo svitať, bol som približne v polovici cesty na vrchol. Teplota klesla pod nulu, nárazový vietor bol aj naďalej vytrvalý, začali mi mrznúť prsty na rukách aj na nohách. Navyše približne od štyroch tisíc metrov som začal jemne pociťovať nadmorskú výšku. Riedky vzduch mi nedovoľoval naplno okysličiť pľúca. Každých pätnásť krokov som musel zastať a rozdýchať sa. Postupoval som však vyššie a vyššie aj napriek ťažkostiam, ktoré boli pre niektoré výpravy dôvodom, aby sa vrátili.
V poslednej časti výstupu som sa musel absolútne sústrediť na chôdzu. Chodník po hrebeni, miestami široký len necelý meter, si vyžaduje maximálnu pozornosť. Každá chyba sa môže stať osudnou. Z každej strany hrozí pád. Dva dni po mojom výstupe práve v týchto miestach zahynuli dvaja horolezci. Starší pán so skúseným horským vodcom. Boli navzájom previazaní istiacim lanom, turista spadol a stiahol so sebou aj vodcu. Pochádzali z Belgicka.
Radosť a nádherný výhľad ma čakali na vrchole
Približne o pol desiatej som dorazil na vrchol. Tesne po prvej skupine, ktorá začala výstup približne o hodinu skôr ako ja.
Vrcholové foto.
Zasnežený Mt. Blanc vyčnieva nad okolité vrcholy. Okolie máte ako na dlani. Francúzsko, Taliansko, Švajčiarsko. Z vrcholu vidíte všetko. Zmocnil sa ma neuveriteľný pocit radosti. Je to nádhera stáť na najvyššom mieste v širokom okolí. Na celom kontinente.
Z nádherných výhľadov som sa tešil pol hodiny a pre istotu sa vydal na cestu späť. Pripadala mi oveľa dlhšia, ako keď som šiel nahor. Nemal som zarezervovanú ďalšiu noc na chate, preto som to chcel zvládnuť z Mt. Blancu až na železničnú stanicu, odkiaľ som štartoval. Z 4810 m do 2380 m, teda prevýšenie 2430 m. Výstup z chaty na najvyšší alpský vrchol mi trval štyri a pol hodiny. Približne o pol dvanástej som bol už naspäť na chate. Krátky pobyt v nej mi urobil dobre.
Hlava už veľmi nebolela a navyše som si aj niečo zahryzol. Dlho som však nevysedával, pretože som nechcel stuhnúť. Pustil som sa dole, po skalách prikrytých ľahkou snehovou pokrývkou z predošlej noci. Pošmyknutie hrozilo na každom kroku. Šiel som opatrne, ale pri pohľade na niektorých až príliš opatrných turistov som ich začal predbiehať.
Našťastie som nemal žiadny šmyk, aj padajúce kamene sa mi vyhýbali, tak som približne o piatej večer dorazil na železničnú stanicu Nid d'Aigle. Sadol som do vlaku a mlčky „spracovával", čo om práve zažil.
Dole, v dedinke Saint Gervais, ma už čakali priatelia. Naložili ma do auta a nedovolili mi oddýchnuť nekončiacimi otázkami. S radosťou a úľavou som im napriek vyčerpaniu odpovedal. Po veľkej večeri a nekonečnej sprche som sa na konci so silami dopotácal k postele. Ale ďalej si už nič nepamätám.
