TRNAVA. V poradí XXXII. ročník cykloturistickej non stop jazdy Trnava - Rysy 2009 tam priviedol z Trnavy nielen sedemdesiatčlenný cyklistický peletón, ale aj plný autobus fanúšikov a záujemcov, čo chceli vidieť, a vedieť, ako to na tristokilometrovej trase vyzerá, zažiť atmosféru jazdy i života v tábore. Tak, ako sa to už pravidelne ostatné roky stáva, boli sme v táborisku „Rysov" najpočetnejším zoskupením, tvoriacim dobrú štvrtinu(!) účastníkov tohto tradičného stretnutia.
„Tie stromy tu ešte stále nepostavili"
Takto sklamane reagoval na súčasnú tatranskú realitu, dôsledok kalamity z neskorej jesene roku 2005, školopovinný syn jedného z účastníkov, ktorý videl Tatry v tejto podobe po prvý raz a jeho doterajšie informácie sa pohybovali na úrovni základnej školy. Všetko nasvedčuje tomu, že ľudia prírodu naozaj ponechali na jej iniciatívu, jej schopnosti a možnosti. Takže aj tentoraz nás pri stúpaní od Štrby k Štrbskému Plesu vítali fialové kvietky vrbovky, ktorá si už zrejme zvykla nekrčiť sa pomedzi stromy - veď aj tak tam žiadne nie sú - a utešene prerastá mladé smrečky, ktorých rast ako tak „neviditeľná" ruka prírody predsa len podporuje. Ich zelená farba je tou druhou, ktorá vlastne tvorí farebný imidž okolia tatranských osád. Zblízka to nevyzerá najhoršie, no z novootvorené diaľničného obchvatu Popradu možno pozorovať akurát tak výrazný jednoliaty šedivý pás, okrem iného odhaľujúci nezmyselnosť stavania vežiakov napríklad v takej Štrbe. Čo bolo, bolo, zvykne sa vrieť. Ale veľká kaverna, teda údajne alpská zjazdovka zo Skalnatého Plesa do Tatranskej Lomnice, to už je čosi úplne nového a čerstvého. Tá sa veru nezahojí a jedine milostivý sneh ju prikryje na zopár mesiacov. Ešteže rezervoár pre technické zasnežovanie zjazdovky je umiestnený nielen funkčne, ale lahodiaci ako tak s prírodou.
Charakteristickým znakom cyklojazdy bola dobrá nálada
Nuž, Tatry si musia svoje odtrpieť. Našim poslaním však bola cykloturistická jazda, ktorou sme si tentoraz chceli pripomenúť už 65. výročie odchodu Trnavskej posádky a dobrovoľníkov z radov občanov mesta do Slovenského národného povstania. Keďže je to zároveň aj non stop jazda, značí to absolvovať ju celú v priebehu jediné dňa. Nebol to problém pre účastníkov, ale pre prizerajúcich. Koľko dní vám to bude trvať?, to bola najobvyklejšia otázka. Odpoveď, že šestnásť hodín, bola prijímaná minimálne s údivom. Akosi vo väčšom množstve než inokedy sme rozdávali náš informačný materiál, aby si to prečítali čierne na bielom. Pardón, červené na bielom. Už po viacero ročníkov sa cyklojazda realizuje v určitom farebnom tóne. Minulý ročník, kedy sme slávili 770. výročie udelenia výsad slobodného kráľovského mesta Trnave, to bola modro žltá, tentoraz pre zmenu „chute" červená. Nevedno či sme sa tak dobre trafili do odtieňa, bola veľmi úspešná. Navyše domáci, popradskí organizári, okrem výstupových odznakov nemali tentoraz pripravené žiadne suvenýri, ani pamätné tričká, tie naše sa tak dobre predávali, že sme do Trnavy prišli naprázdno. Červená farba oživila celý peletón a zrejme teda pozitívne zapôsobila na všetkých. Hoci peletón odštartoval ráno vo štvrtok 30. júla s maličkým oneskorením o 4,00 h, v poriadku prišiel podvečer do táboriska v Intercampe Tatranec pod Tatranskou Lomnicou pred 20,00 h. Určený 16-hodinový limit na jazdu ani úplne nevyčerpal. To je prvý aspekt pre spokojnosť z tohto ročníka.
Spoľahli sme sa na vlastnú predpoveď počasia
Počasie býva často najväčším nepriateľom cyklistov. To je nepochybné. Najmä chlad, vietor a dážď vedia v peletóne narobiť riadnu neplechu. To už slnko sa znáša ľahšie, najmä ak pomáha kropenie vodou. Kritický býva najmä popoludňajší výstup na Čertovicu, kedy nielen počasie, ale už aj únava robievajú svoje. To raňajší výstup na Veľké Pole je predsa len prijateľnejší. Ale v oboch prípadoch čaká oddych s občerstvením. V tom prvom v Horných Hámroch, mieste bojov Trnavskej posádky, kde kladieme aj pamätnú kyticu, v druhom na vrchole Čertovice. Ani jedno z týchto miest nemožno podceniť. Najprv totiž čaká cyklistov nie veľmi príjemná jazda Pohroním, potom, už hoci majú pred sebou Vysoké Tatry, do cieľa je ešte ďaleko. Takže i to počasie je dôležitým podporným činiteľom. Tentoraz bolo priaznivé nielen počas jazdy, ale aj v nasledujúcich dňoch. Každý mohol absolvoval svoj program, tak ako si zaumienil. Či už výstupmi na Rysy, Kriváň, vysokohorskou turistikou, alebo cyklojazdou okolo Vysokých Tatier, či po spišských mestách. Nielen od rána do večera, ale blikaním svetielok na svojom vrchole, či v medzi stanici visutej lanovky, nás neustále strážil tatranský dedo, Lomnický štít. Ten aj do tretice bdel nad našim táboriskom a nenápadne kontroloval nielen naše počínanie, ale i z televízie medzičasom spopularizovanej medvedice s medvieďatkami liepajúcimi sa po stromoch. Prišla si ich skontrolovať i Lesná stráž, našťastie sa naľakali večerných diskoték a odišli k tichším kontajnerom. Takže, ďalší dôvod k spokojnosti.
Nové táborisko zabodovalo
Podnikateľský boom vo Vysokých Tatrách je skutočne agresívny. Padli mu za obeť všetky doterajšie táboriská, a to či už lúky v Tatranskej Štrbe, kde postavili hotel Rysy, no okrem mena už nemajúci žiadnu súvislosť s týmto stretnutím. Neskôr prichýlil účastníkov vo svojom Športcampe Klub slovenských turistov. Začalo to nenápadne, najprv golfovým ihriskom, potom bungalovmi a apartmanovými domami, nakoniec vysťahovaním a presťahovaním do bývalej pýchy československej autotáborníckej turistiky, do Eurocampu FICC. Ten je dnes ale prázdny, povestné trojuholníkové bungalovy sú opustené, dokonca zhaslo aj povestné červené svetlo, spoločenskoobchodné centrum je rozbité a krčenie ramenami nad budúcnosť je jedinou (a univerzálnou) odpoveďou. Bolo treba prijať pozvanie ďalšieho kempu, tentoraz Tatranca, súčasť to hotela rovnakého mena. Opäť pod Tatranskou Lomnicou a opäť pod dohľadom Lomnického štítu. Vyšlo to! Chytil nás za srdce nielen krásne zelenou, ale rovnako krásne zostrihanou trávičkou, kde si každý našiel mäkučké miesto pre svoj stan, o ostatnom ani nehovoriac. Aj ceny tu boli neveľmi „tatranské" a než si niečo úmorne chystať k jedeniu, lepšie bolo vybrať sa menu, ktoré nikomu peňaženku nenatrhlo. Nové táborisko zabodovalo. Lenže s otázkou: Do kedy? Takže aj takéto sú miestami Tatry. Na rozdiel od zariadení popri Ceste slobody, v tatranských vysokohorských chatách, sa dalo nájsť sympatické prostredie, ústretová atmosféra a príjemní ľudia.
Záverečné slová „dovidenia o rok" najlepšie vystihli atmosféru tohto XXXII. ročníka cykloturistickej nonstop jazdy Trnava - Rysy. Dúfajme že i ilustrujúce fotografie prinášajú čosi z tej neopakovateľnej atmosféry. Nuž a pokiaľ by to záležalo len na trnavských organizátoroch z TJ Elán, tak celkom isto tak ako v tomto roku, za pomoci Mesta Trnava, Trnavského samosprávneho kraja a chápajúcich sponzoroch, celkom určite pripravia XXXIII. ročník. Veď tá tridsať trojka je celkom magické číslo.
