Úzky pás do šedo sfarbenej hliny asi v štvormetrovej hĺbke ukrýva prvé stopy po osídlení Trnavy. Nad ňou je niekoľko vrstiev, v ktorých je takmer celá stredoveká história mesta.
TRNAVA. Časť stredovekej histórie mesta odkryli archeológovia počas výskumu na stavenisku kongresového centra na Hornopotočnej ulici. Široká jama ukrývala čriepky zo života stredovekej Trnavy. Schádzame s archeológom Slovenského národného múzea Petrom Nagym dolu k najspodnejšej historickej vrstve. Čo sa nachádza pod ňou, by už zase skôr zaujímalo geológov.
„Zachytili sme stopu z mladšej doby bronzovej. Kedysi v tejto oblasti tiekol potok a pri ňom sme objavili popolnicu aj s časťou popola. Možno šlo o čakanskú kultúru," hovorí Nagy. Obsah nádoby preskúmajú, aby potvrdili, či šlo o žiarový hrob. A potom aj určia, komu patrili zvyšky nespálených kostí. Zatiaľ nevylúčil, že mohlo ísť nielen o človeka, ale tiež o obetné zviera.
Nálezy objavili počas výstavby hotela v centre mesta.
A práve nad touto vrstvou sa nachádza stredoveká história mesta. Aj keď v tejto časti nenašli archeológovia nič, čo by ukazovalo, že i počas obdobia Veľkej Moravy tu boli sídla, v neskoršom období tu už prúdil život naplno.
Akvamilla bola módnou záležitosťou
V odpadových jamách z konca 13. storočia ležali osemsto rokov keramické nádoby. Medzi nimi boli i kusy z mladších období. „Krásne maľované habánske džbánky, nádoby z polovice 17. storočia. A tiež pätnásť stredovekých," doplňuje.
Medzi zaujímavosti výskumu zaraďuje nález keramickej hlavičky barana, ktorú niekto odlomil z nádoby. Tá slúžila kňazom pri kresťanských obradoch na umývanie rúk. Znehodnotenú vodu potom cez baraniu hlavu vylievali. Do Európy tieto nádoby priviezli rytieri z križiackych výprav do Svätej zeme. V stredoveku sa stali módou a do svojich domovov si ich umiestňovali šľachtici ako ozdobu. odborný názov pre nádobu je akvamilla. Úlomok skončil v odpadovej jame ako nepotrebná črepina.
Bývali tu majetní mešťania
Práve v tejto skúmanej lokalite žili majetnejší mešťania. Končili tu humná domov, kde sa nachádzali studne, odpadové jamy, žumpy a dokonca i prútím vypletaná obilnica. To, že v tejto časti bývali boháči, potvrdzuje aj množstvo nájdených chladničiek s nádobami.
„Chudobní také veci nepoužívali. Síce sme nenašli žiadne veľké množstvo mincí, ani kovových predmetov, ale najmä z keramiky usudzujeme, že ľudia nežili v chudobných pomeroch," vysvetľuje Nagy.
Historické vrstvy.
V humnách si kopali aj studne. Jedna z nich čiastočne archeológov pri výskume zaskočila. Jej hĺbka je totiž oproti zvyšným trom až sedem a pol metra. Podľa Nagyho túto stredovekú studňu museli ľudia vyhĺbiť v čase najväčšieho sucha. Ani bager, ktorý v súčasnosti pracuje na stavbe, sa nedostal až na jej dno. Hlina na povrchu sa však pri kráčaní pod nohami jemne prevaľuje. Na jednej zo jamy stien je zachovaná studňa s hĺbkou asi 3.5 metra.
Okrem toho sa v bývalých humnách nachádzali aj piecky. Tie si dômyselne budovali ľudia v zemi, kde najprv vybrali zeminu a potom udupali íl. Takéto stavby mali rozmer asi jeden krát dva metre. Slúžili najmä na prípravu jedla. Inú funkciu zatiaľ archeológovia nepotvrdili, aj keď predpokladajú, že ich mešťania mohli používať pre technické záležitosti. „Určite však nie pre hrnčiarstvo či kováčstvo. Takéto výroby vždy umiestňovali za hradby, aby tak zabránili škodám pri prípadnom požiari," vysvetľuje. Piecku sa asi po desiatom použití zničili, pretože už bola opotrebovaná a postavili novú.
Bratríci vypáli meštiacke domy
Časť stredovekých domov na Hornopotočnej však zanikla násilím. Bolo to pravdepodobne počas prvej polovice 15. storočia, kedy v Trnave vyčíňali bratrícke vojská. V nepokojných časoch tieto mazanicové drevozemné príbytky útočníci podpáli.
„Vo vyšších vrstvách z konca 19. storočia je podobná vrstva. Sú to takisto spálené domy. Niektorí historici hovoria, že aj vtedy Trnava vyhorela," konštatuje. Najstarším nálezom, ktorí v tomto výskume archeológovia našli, je románska hlavica. Murári ju priniesli z Kostola sv. Jána Krstiteľa a sekundárne použili pri stavbe meštiackeho domu, kde ju dômyselne zakomponovali do múru.
Strom prežil novoveké prestavby
V období renesancie si mešťania humná menili na záhrady. V jednej z nich rástol aj dub, ktorý sa zachoval až dodnes. Odborníci odhadujú jeho vek na viac ako tristo rokov. Či mal v minulosti posvätnú funkciu alebo sa zachoval náhodou, si netrúfa nikto povedať.
„Možno pod ním sedával majiteľ záhrady, možno dobre tienil, preto ho nikdy nevypílili. Šťastnou náhodou sa zachoval," dodáva.
Okolo stromu už v 19. storočí nikto nestaval. Parcelácia územia z roku 1893 ukazuje, že dub stojí vo dvore. Geologické vrstvy hliny naznačujú, že jeho vek je vyšší než odhadovaných 300 rokov.
