Tento príspevok si nerobí nárok na úplnosť. Na obmedzenom novinovom priestore to ani nie je možné. O Lacovi Hlavatom, po celý život športovcovi telom aj dušou, by sa dala napísať kniha. Kedysi, počas štúdia v trnavskej Pedagogickej fakulte UK, bol mojím učiteľom telocviku. Spomienok na jeho obdivuhodné kroky v telesnej kultúre mi aj po skončení univerzitného štúdia zostalo v žurnalistickom notese neúrekom.
Voľakedajší prvoligový hádzanár sa neskôr upísal vode. V tomto olympijskom športe sa stal naslovovzatým odborníkom a trénerom. Povedal si totiž, že raz bude Trnava plaveckou baštou. Aj tak učinil. V tamojšej TJ Vysoké školy pomáhal 1. októbra 1968 vypísať rodný list prvej oddielovej lastovičky. Začali sa preňho roky každodennej driny. Pod dohľadom mal výkonnostný rast viacerých vynikajúcich pretekárov, no okrem toho s rovnakým zanietením pomáhal naučiť plaveckú abecedu tisícky malých začiatočníkov z Trnavy i okolia.
V sedemdesiatom štvrtom, vedno s priateľom Mikulášom Lihánom, stál na trnavskom Prednádraží pri zrode v súčasnosti najvýznamnejšieho „mokrého" mítingu na Slovensku v dvadsaťpäťmetrovom bazéne. Prestávku v spomínaných jarných pretekoch s kvalitnou zahraničnou účasťou si Trnavčania nedobrovoľne dožičili iba raz (2006), to kvôli havarijnému stavu plavárne terajšej Materiálovotechnologickej fakulty STU na Ulici Jána Bottu.
Svetská sláva, poľná tráva. Sám pocítil rub a líc tzv. popularity. Keď mu emigroval najznámejší odchovanec Marcel Géry, ktorého vypiplal z plaveckých plienok na európske výslnie, z pozície reprezentačného trénera by ho vtedajší športoví mocipáni najradšej odložili niekam do zabudnutia. Vrátil sa tam, kam svojou odbornosťou patril. Pred trinástimi rokmi, v atlantských Hrách XXVI. olympiády, koučoval slovenské plavecké trio Natália Kodajová, Martina Moravcová, Miroslav Machovič. Išlo o historicky prvý štart samostatnej výpravy SR na letných olympijských hrách.
Ako už bola reč, na slávu si naša jubilujúca športová osobnosť z malého Ríma nepotrpela. Z desiatok ocenení predsa len nemožno nespomenúť to najcennejšie. Výročnú trofej Medzinárodného olympijského výboru udelili Trnavčanovi Ladislavovi Hlavatému za rok 2000 (kategória Šport a univerzalita).
Raz, krátko pred Vianocami 1994, si musel po nečakaných zdravotných problémoch na pár dní potykať s nemocničným prostredím. Všetko vtedy dopadlo na výbornú, srdiečko bolo v poriadku. No lekári mu odporučili, aby sa viac šetril.
V prípade trnavského rodáka Ladislava Hlavatého niečo nepredstaviteľné. Ani teraz, keď už niekoľko rokov by mal odpočívať ako dôchodca. Raz darmo, nečinnosť mu vždy bola cudzia. Najlepšie sa cíti uprostred početnej plaveckej komunity. Niet pochýb, že aj v týchto dňoch, pri oslave okrúhlych narodenín, tomu tak je.
Autor: Jaroslav Lieskovský
