Vyštudoval archívnictvo a históriu. Dnes sa profesionálne venuje tvorbe rodostromov. Hovorí o nich, že sú fascinujúce. Vytvoril ich už viac ako päťdesiat, pričom na jednom z nich pracoval vyše dva roky. Svoj vlastný rodostrom však nemá dokončený - genealóg z Holíča, Vladimír Petrovič.
- Zaujímajú sa dnes ľudia o rodostromy?
Po roku 1989 je aj u nás badať trend, že ľudia začali hľadať svoje korene. Na Západe vládne takýto trend už desiatky rokov. O rodostromy sa však opierali už šľachtici a zemania v stredoveku.
- Na čo potrebovali rodostromy zemania?
V stredoveku a aj neskôr privilegovaná vrstva, šľachta, neplatila dane. Byť šľachticom znamenalo mať isté privilégiá. Šľachtici však museli často dokazovať svoj pôvod pred župnou vrchnosťou. Rodostromy nie sú ničím novým.
Prvé genealogické tabuľky pochádzajú už z 15. storočia. Mnohokrát museli zemania dokazovať svoj pôvod, aby ich zapísali do zoznamu šľachticov príslušnej župy. Šľachticov bolo na našom území v období Uhorska a i za Rakúsko-Uhorska oveľa viac ako v Čechách. Kedysi boli rodostromy výsadou kráľovských dynastií, šľachty a zemanov, no dnes sa o svojich predkov zaujímajú aj nešľachtici.
- Prečo si ich dnes dávajú robiť? Aký majú na to dôvod?
Jedným z hlavných dôvodov je, že ľudia sú zvedaví a chcú vedieť, odkiaľ pochádzajú. Potom ich zaujíma, či náhodou nemajú „modrú krv" a v neposlednom rade i to na čo zomierali ich predkovia. Ďalší dôvod spočíva v tom, že dnes existujú aj solventní ľudia. Niekto napríklad nevie, čo darovať otcovi k šesťdesiatke, ktorý má všetko. Tak si povie, rodostrom.
- Dá sa vôbec zistiť na čo ľudia zomierali?
Samozrejme, že áno, najmä v 19. a 20. storočí. Skôr to záležalo však od farárov, ktorí uvádzali túto informáciu ako niečo navyše. Ak táto kolónka v matrike nebola, bolo na farárovom osobnom rozhodnutí, či tam príčinu smrti zapísal, alebo nie.
Vladimír Petrovič často natrafí pri vytváraní rodostromu na zaujímavé veci. FOTO: PETRA NAGYOVÁ
- Stretli ste sa aj s klientmi, ktorí vám sľubovali príplatok za to, ak v záznamoch nájdete ich šľachtický pôvod?
Našťastie som sa s takým klientom nestretol. Ale od kolegov viem, že sú tipy ľudí, ktorí by za modrú krv dali neviem čo.
- Je vytvorenie rodostromu náročné?
Každý rodostrom je individuálny. Tak, ako človek je individualita, tak aj každý rodostrom má svoje úskalia a špecifiká. Nedá sa okamžite povedať, kam pôjdem a kde ho vyskúmam, pretože ľudia sa mnohokrát sťahovali z najrôznejších príčin. A vtedy je to náročné. Musíte byť veľmi sústredený, aby vám v záznamoch neunikol ani jeden údaj. Niektoré záznamy v matrikách sú ťažko čitateľné. Laik by nemal šancu.
- Funguje pri bádaní aj vaša predstavivosť?
Samozrejme, a ako. Za každým záznamom v matrike si živo predstavujem svojskú, osobitú osobnosť. Čo človek, to individualita. Veď aj dnes je to tak isto. A z toho dôvodu mám obrovský rešpekt pred životom a pred dejinami.
Keď sa zahĺbite matriky, pochopíte akými malichernosťami sme dnes a denne na tomto svete zaťažovaní, ako si vzájomne dokážeme strpčovať život a aké maličkosti nás rozčuľujú. Pritom po nás neostane nič.
Po niektorých ľuďoch ostane len žlč, ale nič viac. Možno údaje, kedy a kde sa narodil a kedy a kde zomrel. Keď bol trošku úspešný, kedy sa oženil a keď mal viac šťastia, ostali po ňom nejaké deti. Majetky, čo si nahonobil, však ostanú tu. Ale vysvetlite to nejakému „mamonárovi". Každý rodostrom je fascinujúci. Odporučil by som všetkým, aby sa zahĺbili do matrík a listovali si a hľadali údaje o svojich predkoch. Je to niečo úžasné.
- Je podľa vás dôležité, aby sme poznali svoju vlastnú históriu?
Pre niekoho to byť dôležité nemusí a dôležitejšie sú milióny na účte. Sú však aj ľudia, ktorí sú duchovne zameraní, alebo sa zaujímajú o svoju rodinu. Je to niečo medzi nebom a zemou. V živote neraz platí, zíde z očí, zíde z mysle. Šťastný človek bol však ten, na ktorého si spomenú neskôr aj jeho pravnuci. Poznáte svojich prastarých rodičov? Ak áno, značí to, že to boli vzácni ľudia.
- Máte svoj vlastný rodostrom?
Nemám ho úplný, hoci príbuzní tvrdia, že by už bolo načase. Zistil som však, že jeden z mojich predkov v línii Petrovič bol členom delegácie skalických evanjelikov v roku 1678, ktorí sa boli sťažovať na miestodržiteľskú kráľovskú radu v Bratislave na neprávosti, ktoré na nich páchali v slobodnom kráľovskom meste Skalici. Súčasťou môjho rodu, ale z maminej strany bol dokonca aj jeden z najväčších svetových cirkevných historikov 20. storočia žijúci v USA Jaroslav Pelikán.
- Keď robíte ľuďom rodostromy, bývajú prekvapení?
Som rád ak sú príjemne prekvapení, menej, keď ostávajú neraz zaskočení. Ale s tým musí každý bádateľ, ktorý skúma históriu svojej rodiny, počítať, že občas sa tam vyskytnú aj udalosti, ktoré nie sú príjemné, ale, bohužiaľ, život ich prináša. Musíte sa vždy vcítiť do človeka a vedieť, ako mu výsledky podať.
Pri jednom rodostrome som zistil, že klientov pradedo sa v tridsiatich deviatich rokoch obesil. Muž ostal prekvapený, pretože sa o tom nikdy v rodine nehovorilo. Potom priznal, že jeho syn spáchal samovraždu. Sú to citlivé veci, ale pred žiadnym klientom ich nezatajujem, ale poskytujem tak ako ich archívne dokumenty prinesú.
- Môžu súvisieť naše životy aj s našimi predkami?
Nie že môžu, ale jednoznačne súvisia. Aspoň ja som o tom presvedčený. Dnes už nik nepoprie, že gény a predispozície sa prenášajú z generácie na generáciu. Od predkov si nesiete nejakú genetickú výbavu, a to nielen na choroby. Raz som robil rodostrom jednému šikovnému podnikateľovi, ktorý vedel, ako sa pohybovať v biznise. Keď som sa dostal do histórie jeho rodu, zistil som, že jeho dedo bol hospodársky správca na panstve, pradedo taktiež. Alebo, keď som stretol šikovného advokáta, ktorého pradedo a prapradedo pracovali ako obecní notári, bolo mi jasné, odkiaľ sa vzdelanostná a kultúrna úroveň toho pána vzala.
- Natrafili ste už aj na niečo zaujímavé?
Pri jednom rodostrome som zistil, že zosobášení manželia pri narodení dieťaťa urobili medzi sebou dohodu. Muž v nej akceptoval otcovstvo svojho syna aj keď fyzickým otcom bol niekto iný. Svoju manželku vzal na milosť. Tých pochybení je v živote ľudí obrovské množstvo. Bolo ich veľa v minulosti, je ich veľa aj dnes. Napríklad som bol prekvapený, keď som zistil, že koncom 19. storočia sa v Skalici rodilo veľa nemanželských detí. A obeťami boli mladé slúžky u skalických gazdov. Predpokladám, že to bolo verejným tajomstvom, kto sú otcovia väčšiny týchto detí, ale manželky gazdov to museli prehltnúť, tak ako zneužité dievčatá. Dá sa povedať, že spoločnosť bola vtedy uzatvorenejšia, jednoduchšia a surovejšia.
- Ako najdlhšie ste robili na jednom rodostrome?
Jeden som robil vyše dva roky, klientovi to nesúrilo, tak som mal priestor na poriadny heuristický výskum. Dostal som sa pri ňom do obdobia pred vyše 500 rokmi, keďže predkovia boli šľachtici. Zistil som mnoho zaujímavostí.
