Mosím sa ohlásit, mosím reaguvat na jednu situáciju, kerú som zažila na trnavském námescí. Okolo Trojičky sa pohybuvala skupina turistóv, možná mali aj spriévodcu, možná né, to presne nevím. Ked jeden z nich povedal „joj, aká pekná zvonica", mna to velice zarazilo, kukám, obzíram sa, dze tú zvonicu uvidzím.
Strašne som sa nalakala, že to trnavské námescí, moje námescí, volagdo zohyzdzil z jakúsi zvonicu. Ved už stačilo, ked bývalí mocipáni najprv zhodzili Trojičku, potom do námescá postavili nemožnú kocku pošty, ešče obchodný dom a zlatý klinec temu dal autor betónového bunkra, kerému hovorá kultúrny dom. Zvenku to teda nemá s kultúru nyšt společné.
Ale ked sa tý turisty kukali hore, ziscila som, že tú zvonicu myslá meskú vežu. Meskú vežu, na kerú som ja velice háklivá, lebo je to mój rodný dom. Ano, mój rodný dom, kerý je skoro na každej pohladnici Trnavy, na každej knihe o Trnave, na každém suvenýri. Dokonca sa tátok stavba dostala aj na dvestokorunáčku. Gdo sa móže takýmto rodným domom pochválit? Nigdo z vás ani prezident.
To bolo tak, hore na veži zme bývali. Já a moji rodičjá, sestra a naša babka, volali sme ju omama. Žil tam s nama aj náš pes Dunčo. Dokonca sme ve veži chovali aj slépky. Ano a šecko to bolo v padesátych rokoch minulého storočá dokonca aj tisícročá. Celkom isto sa tam bývalo dobre. Z balkóna veže som mala výhlad na celé mesto.
Zvrchu sme aj s omamú ze slzáma v očách pozoruvali, jak zhodzili Trojičku, též som kukala na honosné provomájové sprievody aj lapijónový sprievod k VOSR. Ohnostroj ten strílali rovno z našej veže skoro prámo z našej izby. Tam otec natahuval vežové hodziny. Sú velice zaujímavé, majú jeden stroj a pet cifarníkov, to vždy zdóraznoval. Tam, ve veži, pékla naša omama fajnovú celetku, ked hu položila na čistý tyštuch, vonala široko, daleko.
Odtál ma rodičjá aj prvý raz vystrojili do školy „Pod vežu". Cez prvú prestávku som zdolala 185 schodov rovno domov a už som sa do školy nescela vrácit. Dali ma teda do „Albertínu", bolo to cez dve uličky a odtál som domov netrafila, mosela som čakat, až prídu pre mna. Na veži sme ze sestru jak dzeci vymýšlali. Ked zme hlavu strčili medzi zábradlí, mosel ho otec vác ráz piluvat, aby nás vyslobodzil. To som ešče netušila, že ničí národnú památku.
V čase, ked sme tam bývali, bola to najvyššá stavba v Trnave. Okrem veže a námescá mám blízky vztah aj k divadlu. Jako malá som vidzela krásne vyoblíkaných ludzí chodit do divadla, né jak ščúl v riflách. Aj tá Zrkadlová sín v divadle mi volačo hovorí. Pred vác jak tridcat rokáma som sa tam sobášila.
Ešče jednu vec by som scela uvést na pravú míru. Ked sa mi pred časom dostali do rúk Novinky z radnice, našla som tam článek o meskej veži. Objavili v nej stredoveký záchod. Považovali to skoro za zázrak. Mysleli si, že objavili Ameriku. Pre mna to nebolo ništ nové, šak já som ho chosnuvala ale tak pred padesáci roky. Ked vežu opravuvali, voláky dobrák ho určite zamuruval a potom zas druhý objavil.
Tak to dopadlo, že z omaminej izby je vinárna a z našeho bytu historická prehládka. Ked idem domov, mosím si zaplacit vstupné a očúvat sprévodcu, kerý hovorí občas aj sporstosci. No ale já vím svoje. Já vím aj to, že hore na vrchu kopule je Panenka Mária, kerá stráži mesto. Já vím aj to, že má dve tváre, že sa vrcí, aby na všetkých Trnafčanov vidzela.
Nakonec vám scem len pripomenút, nedovolte moju meskú vežu premenuvat na zvonicu, šak ona ani zvon nemá. Nedovolte ešte raz zhodzit Trojičku, nedovolte premenuvat moje Trojičné námescí podla volákeho či už dobrého, alebo zlého človeka, nedovolte tam postavit zase nejakú ohavnú modernú obludu. Ved tá veža aj námescí, je moja aj vaša a tak to mosí byt nafurt!
TU. rozpráva Jana Blašková o tom, čo všetko zažila vo veži.
Autor: Jana Blašková
