Pražský „intermediálny" umelec Jiří Černický predstavil svoj originálny pohľad na bežné veci v trnavskej synagóge. O tom, ako on vníma realitu bytia, sme sa porozprávali tesne pred otvorením jeho výstavy ABS video. Výstava potrvá do 21. júna.
Jiří Černický vystavuje v Trnave už po druhýkrát.
Už ste niekedy boli v Trnave?
Áno. A zhodou okolností priamo tu, v synagóge. Išlo o výstavu, ktorá sa uskutočnila približne pred dvoma rokmi.
Kde všade ste už vystavovali?
V Európe takmer všade, okrem Španielska. Berlín, Paríž, Benátky, Štokholm, Waršava.
S akým úspechom ste sa na výstavách stretli?
O tom nerád hovorím, pretože keď poviem, že s dobrým, tak sa vyťahujem. A naopak, keď prezradím, že so zlým, tak by som bol „blbý". (smiech)
Čo je pre vás dominantným výrazovým prostriedkom?
Ja sa nebránim ničomu. Nezameriavam sa iba na jeden výrazový prostriedok. Kombinujem maľby, sochy, fotografie či literatúru. Všetko a naraz. Oveľa viac ma však zaujímajú konkrétne témy, ako výrazové prostriedky.
S čím ste prišli do synagógy tentokrát?
Ide o videoprojekciu, ktorá stojí na hrane fotografie, literatúry a dokumentu. Pracoval som na nej posledné tri roky.
Na hlavnom plátne v synagóge sa premietajú zábery zo železničnej stanice Praha. Prečo práve stanica?
Na stanici sa stretáva veľké množstvo ľudí, ktorí pochádzajú z rôznych krajín. Vozia svoje myšlienky na jedno miesto, kde sa navzájom pretínajú. A to som sa snažil zachytiť. Momentálne sa zaoberám kolektívnym nevedomím.
Kolektívnym nevedomím?
Áno, ide o vizualizáciu mentálnej reality, ktorá v skutočnosti nie je vidieť. Ľudia si často neuvedomujú veci, ktoré nie sú na prvý pohľad vidieť. A tie sú veľakrát silnejšie ako tie, ktoré vidíme.
Čo výstavný priestor synagógy? Zaujal vás?
Páči sa mi tento priestor, ale nie z pohľadu spirituálneho, ale z pohľadu industriálneho. Interiér synagógy totiž navodzuje atmosféru stanice.
Kde čerpáte svoje námety?
Úplne všade. Zo silných i slabých podnetov, ktoré navzájom mixujem. Je to taká aplikácia filozofie na bežný každodenný život.
