skej veži.
„Môj ocko bol dobrovoľný hasič a keď začalo v Trnave horieť, vždy dal vedieť svojim kolegom, kde treba zasiahnuť. Okrem toho sa staral o hodiny na mestskej veži, naťahoval ich, aby vždy ukazovali správny čas," začína svoje rozprávanie o detstve pani Jana Blašková.
Na život vo veži spomína rada
V mestskom byte historickej dominanty žila so svojou rodinou skoro pred takmer šesťdesiatimi rokmi. Na veselé detstvo, ktoré tu prežila, spomína veľmi rada a s úsmevom. „So sestrou sme sa hrávali priamo na výhliadni. Veľa sme toho povyvádzali. Nakúkali sme cez zábradlie a neraz sa nám v ňom zasekli hlavy. Ocko ho potom musel prepíliť, aby nás vyslobodil," spomína na vtipnú príhodu dnes už šesťdesiatjeden ročná pani.
Do školy to mala na skok
Mladé dievča to malo z domu všade na skok. Dokonca aj jej škola bola priamo pod nosom, hneď pod mestskou vežou. Ráno vždy utekala po schodoch a cez prestávku sa ponáhľala domov. „Vyšliapala som 185 schodov a naspäť do školy sa mi už veru nechcelo.
Povedala som si, že učenia bolo na dnes dosť. Rodičia ma potom preradili do inej školy, odkiaľ som už domov tak ľahko netrafila. Možno aj preto som nakoniec školu šťastlivo dochodila," smeje sa Trnavčanka. Deťom dnešnej doby sa prieči chodiť po schodoch hoci aj na druhé poschodie. Radšej sa domov vyvezú výťahom, akoby mali šliapať po svojich.
Vo veži však výťah nikdy nepremával. Rodina sa na schody nikdy nesťažovala. „Keď som v zime utekala do školy, vždy som si nechala pri veži vedro a na ceste späť som v ňom domov doniesla vodu. Keď boli veľké mrazy, voda zmrzla a tak sme si ju museli nosiť sami."
Z domu sa prizerala aj na významné udalosti
Pani Jana Blašková si veľmi dobre spomína aj na významné historické udalosti, ktoré sa v meste odohrali. Z veže sa prizerala aj na to, ako z Trojičného námesia mizne jeho najväčšia ozdoba. „Videla som, ako skladajú Trojičku a berú ju preč. Týmto veciam som však vtedy vôbec nerozumela, pretože som bola malé dieťa.
Nechápala som ani to, prečo naháňajú jezuitov do veľkých autobusov a odvážajú ich preč z ich kláštora. Videli sme až za plot tohto kláštora, všetko som mala ako na dlani," hovorí. K detstvu však patria hlavne veselé chvíle a tých si pani Jana Blašková užila v najvyššom mieste tej doby, až-až. Veľmi sa jej páčili ohňostroje, ktoré striekali pri májových sviatkoch z trnavskej dominanty. „So sestrou sme sa vždy tešili, že budeme mať nové okná, pretože ohňostroj tie staré vždy predierkoval."
Historickú Trnavu si pamätá aj dnes
Tvár historickej Trnavy sa pani Jana pamätá veľmi dobre, rada spomína na obchodíky, ktoré zdobili Trojičné námestie pred šesťdesiatimi rokmi. Kde stojí dnešný kultúrny dom, mal predtým svoj obchod pernikár, vedľa neho stál „zelovoc" a ich susedom bol opravár obuvi. Najviac sa jej ale páčil veľký športový obchod. Námestie však dnes už nie je, čo bývalo.
Za neslávneho režimu sem pribudli budovy, ktoré sa sem vôbec nehodia. „Pošta je škaredá kocka a dom kultúry? Vyzerá ako bunker a jeho vonkajšia podoba veru s kultúrou nemá nič spoločné. Je to skôr ako päsť na oči," povie ironicky.
Píše satiricky a v bernolákovčine
Satira je veru silnou stránkou tejto milej pani. Veď o svojich zážitkoch z mestskej veže napísala aj príhodu. A aby ešte viac podčiarkla to, na čo je najviac hrdá, napísala tento príbeh v pravej a bezkonkurenčnej bernolákovčine. Verní čitatelia Trnavského hlasu si určite pamätajú aj na rubriku „Babka Blašková", ktorá sa tiež niesla v satirickom, vtipnom, ale hlavne výstižnom tóne.
„No veď povedzte, kto to kedy videl, aby boli na verejných toaletách úradné hodiny?!," smeje sa pani, ktorej ani dnes nechýba zmysel pre humor. A ako sa vyrovnala s tým, že po piatich rokoch musela aj so svojou rodinou z veže odísť? „Bolo mi veľmi smutno, vežu som mala rada. Aj dnes sa o nej s obľubou vyjadrujem, že je stále moja."
Satirický príbeh Jany Blaškovej, Vstupné do rodného domu, si môžete prečítať v čísle 20 MY Trnavských novín.
