Pohanskí Slovania považovali lužné lesy za posvätné. Vytvorili si v nich svätostánky, kde uctievali svojich predkov a prostredníctvom stromov s nimi aj komunikovali.
„Boli pre nich miestom spirituality a meditácie. Išlo o akési rezervácie, kde nesmeli preliať krv nepriateľa, ani loviť zver či zbierať lesné plody. Verili, že v panenskej prírode sídlia ich bohovia," vysvetľuje Pavol Stranovský z Občianskeho združenia Pangea. Les tak plnil nielen duchovnú, ale aj kultúrnu stránku ich života. Dušu podľa starých Slovanov nemali len zvieratá, ale aj kamene, rieky a pramene.
„Človek prírodu potreboval na to, aby prežil. Dodnes sú lesy zrkadlom spoločnosti. Ťažko niečo zakazovať v zákonoch, keď v ľuďoch nie je zakotvená úcta," doplňuje. Pangea sa snaží zmeniť myslenie človeka tak, aby sa opäť priblížilo k prírode. Aktivisti skúmajú a zachraňujú posledné zvyšky lužných lesov.
Lužné lesy nahradili ich plantáže
Pralesy pokrývali v dávnoveku väčšinu Slovenska. Ich fragmenty sa zachovali na dolnom toku Váhu, od Piešťan až po Komárno, ale aj v oblasti Dunaja, známe Dunajské luhy. Pôvodné porasty vytlačili ekonomické a hospodárske využívanie lesov. Staré pralesy človek vyrúbal a na ich miesto nasadil monokultúry.
„Pestujú sa šľachtené stromy, ktoré vytláčajú pôvodné druhy a tým sa stráca rozmanitosť. Na ne sa zas viažu invázne rastliny, najmä zlatobyľ kanadská, ktorá je veľmi agresívna," hovorí.
Novým hospodárskym lesom chýbajú bútľavé stromy, mŕtve drevo, na ktorú sa viaže až tretina života v prírode. „Dnes je cieľom ekonomický zisk z dreva, na ekologickú funkciu lesa sa príliš nehľadí. Ale takto sa narúša jeho stabilita a vzniká prostredie, ktoré živočíchom ani rastlinám príliš nevyhovuje," objasňuje.
Lužné lesy človek vyrúbal a na ich ploche vytvoril plantáže, kde pestuje topole severoamerické. Rýchlo rastú a ich drevo si cenia najmä nábytkárske firmy. „Ale to už nie sú skutočné lesy, len ich zjednodušená forma. V nich neprežije toľko zvierat," doplňuje.
Prišli sme o kráľa lužných lesov
Nad lesmi v minulosti krúžili orliaky morské, ktorých rozpätie krídel býva až 2.5 metra. Vybojovali si svoje teritórium, kam nikoho nevpustili. Stali sa pánmi krajiny. Dnes na Slovensku žijú asi štyri. Z toho tri pri Dunaji a Váhu a jeden na východe.
„Spoločenstvo lužného lesa je priamo naviazané na rieku. Ale tým, že zmizli mŕtve a prietokové ramená a bažiny, tak sa stratili aj mnohé rastliny. Takto sme prišli aj o kráľa - orliaka," hovorí. Orliak potrebuje na to, aby zahniezdil pokoj a starý rozsiahly les. Dnes už málokto spozoruje aj vzácneho bociana čierneho.
Liečia sa navzájom
Lužný les a rieka sú navzájom späté. Vody so sebou berú opadané lístie aj konáre, ktoré rieku vyživujú. Čistiacu funkciu zas plnia korene stromov. „Materiál nesie rieka so sebou a ten sa usádza v meandroch. Ak príde k záplavám, vyživuje svoje okolie. Preto je v okolí rieky najúrodnejšia pôda," upozorňuje.
Lužné lesy plnili aj funkciu protipovodňovej zábrany. Spomaľovali a zadržiavali vylievanie vody z koryta. „Upraveným toku sa zvýšila ničivá sila vody, pretože v rovnom koryte tečie voda veľmi rýchlo."
Záplavy však pôsobia nielen ničivo, ale aj omladzujúco. Vŕby a topole, ktoré sú súčasťou lužných lesov, potrebujú neporušenú pôdu, aby mohli ich semienka vyklíčiť.
„V tom im bráni napríklad vysoká žihľava. Záplavy však prinesú piesok, ktorú ju zakryje a spomalí jej rast a šancu majú stromy. Toto je prirodzená obnova," uzatvára. Jednu z najväčších ničivých záplav prežili na dolnom toku Váhu v osemdesiatych rokoch 19. storočia. Z tých čias sú ešte zápisy na starých domoch, kam až siahala voda.
