ť normálne aj naďalej. Životný optimizmus mu rozhodne nechýba.
Pán František má blízky vzťah k prírode už od detstva. Hlavne v niekdajších pionierskych táboroch získal k nej prvé sympatie. „Lásku k prírode v sebe pestujem odmalička. Turistický vedúci v táboroch sa pre mňa počas leta stali takmer rodičmi. Neskôr v dospelosti som sa v novinách dočítal o diaľkových pochodoch," prezradil František Kralovič. Začal s takzvanou výkonnostnou turistikou. Ide o presne vytýčené turistické trasy rôznej dĺžky. Najkratšie majú 35 kilometrov a tie najdlhšie až dvesto kilometrov. Naplno prepadol tomuto koníčku a v nohách má už neuveriteľných 38- tisíc registrovaných kilometrov. Už iba dvetisíc kilometrov a získa najvyššie ocenenie, takzvaný rovníkový odznak.
Do prírody sám i s priateľmi
Neoficiálnych kilometrov, ktoré nachodili spolu s manželkou má však oveľa viac. „Zvykneme chodiť aj tri krát do týždňa do prírody na nejakú dlhšiu prechádzku," tvrdí. Najradšej majú vraj Malé Karpaty. „Všetci si z nás robia posmech, že sú príliš nízke, ale nám tak prirástli k srdcu, že u nás platí, všade dobre, v Karpatoch najlepšie," dodal.
„V minulosti sme založili spolu s priateľmi turistický oddiel a množstvo pochodov organizujeme my," uviedol. Azda ten najznámejší býva tradične na Vianoce. Minulý rok sa konal už pätnásty ročník tohto pochodu pod názvom Vianočným chodníkom. Štart a cieľ býva vždy v Trnave. „Chceme to udržať aj naďalej, ale niektorí kamaráti z oddielu už zomreli, tak je nás čoraz menej," poznamenal.
Pán Kralovič absolvoval viacero operačných zákrokov.
Krátko po úraze mával depresie
Pán František je vyučený zámočník. Svojmu remeslu sa už síce nevenuje, ale pozostatky jeho práce by ste našli ešte aj dnes na niektorých vrchoch. Okrem iného totiž vyrábal kovové schránky, ktoré osádzal na známych kopcoch. Stále slúžia ako zberňa turistických odkazov. „Klokoč, Veterlín, Čierna skala, či Ostrá vo Fatre. Tam všade sú schránky, ktoré som vyrobil a vyniesol hore," povedal. Dnes už schránky nevyrába a je rád, že vôbec sa môže ešte vybrať na kopec. Jedno oko má totiž umelé a to druhé mu už viackrát operovali. Rozozná s ním však iba veľké predmety do troch metrov. Ľudí nerozpozná vôbec. „Keď mi krátko po úraze doktorka povedala, že už nebudem turistom, prepadával som depresiám. Poradila mi, aby som začal so vzpieraním. Musel som s tým niečo robiť. Vedel som, že ak neuvidím prírodu, nastane koniec môjho sveta," zaspomínal na najťažšie chvíle.
Hory a kolky ho vyliečili
Prvé týždne po operácii boli pre pána Františka skutočne tými najťažšími. Nevedel čo s ním bude, čo bude robiť a najväčšie obavy mal z toho, že už nikdy neuvidí prírodu. Nezatrpkol však, ale si povedal, že treba ísť ďalej. Po čase, po mnohých operáciách vidí aspoň šero na jedno oko. To mu vraj stačí. Okrem prírody, kopcov a vrchov prepadol ešte jednému koníčku. Kolky hrá pre radosť, ale i profesionálne.
Okrem trnavskej mestskej ligy v kolkoch, kde hrá za tím- Diaľkoplazy Trnava, pôsobí aj v prvej lige nevidiacich a zároveň je slovenským reprezentantom nevidiacich v tomto športe. „Na minuloročných majstrovstvách sveta v Košiciach sme obsadili druhé miesto. Chodíme aj na majstrovstvá Európy. Doposiaľ sme boli v Chorvátsku, Maďarsku, Rumunsku a v susedných Čechách," povedal. Prednedávnom dokonca začal s bowlingom a minulý rok už získal titul majstra Slovenska v bowlingu pre nevidiacich. Talent a najmä chuť sa neustále zdokonaľovať mu nechýbajú.
Ako slovenský reprezentant.
Nikdy sa nenudí, energiu zháňa v prírode
„Keď práve nehrám kolky, tak sa túlam po prírode. Každý deň chodím na okružnú trasu po Kamennom Mlyne. Ten je najbližšie a preto ho navštevujem denno denne," prezradil. Energiu a svoj nehynúci optimizmus nachádza práve v prírode. „Vždy sa posmievam manželke, keď v lese objíma nejaký starý strom. Že vraj, aby získala prírodnú energiu. Načo však objímať sto ročný dub, keď les, v ktorom rastie má niekoľko tisíc rokov," tvrdí František. Aktívnym odpočinkom v prírode si vraj oddýchne najlepšie. Prednedávnom bol dokonca spolu s manželkou a horským vodcom na najvyššom slovenskom bode- Gerlachovskom štíte. „Bol to môj najťažší a zároveň najkrajší výstup. Koncom minulého roka sme boli aj na Lomnickom štíte, ale to sme absolvovali na lanovke," uzavrel František Kralovič. Vrcholy vraj bude zdolávať aj naďalej.
