Na jej prvú knihu sa po vydaní spustila silná vlna ohlasov. Jej ego dostalo poriadne zabrať, kým sa naučila stráviť kritiku. Novinárku, moderátorku, podnikateľku a spisovateľku Evu Urbaníkovú sme nedávno zastihli na besede v Piešťanskom informačnom stredisku.
Vo Vašich knihách sa odohrávajú životné príbehy nerozlučných priateliek. Máte aj vy takú priateľku, akou sú Linda a Vanda?
- Vekom som si uvedomila, že v priateľstve je lepšie zakladať si na kvalite, nie na kvantite. Mám pár veľmi blízkych duší, o ktorých viem všetko, možno aj to, čo sami o sebe nevedia. Mám ich pri sebe a preto mi je na svete dobre.
Takže príbeh Lindy a Vandy je zrkadlom Vašich priateľstiev?
- Ich príbeh má veľmi blízko k realite. Mnohé veci som čerpala zo svojich priateľských vzťahov. Linda a Vanda si však v knižke odžili toľko, čo by jeden človek nestihol za celý svoj život. Do knižky som pospájala skúsenosti viacerých ľudí, aby bola hutná a rýchla.
Evita so svojou priateľkou Andreou Vadkerti, ktorá moderovala besedu v Piešťanskom informačnom stredisku.
Väčšina autorov sa inšpiruje pri písaní práve vlastnými životnými osudmi. Musíte mať veci odžité na vlastnej koži, aby ste o nich mohli písať?
- Nie vždy sa inšpirujem osobnou skúsenosťou, je však dobre, mám veci odžité aspoň pasívne. Všetko sama prežiť nemôžem a tak čerpám podnety z môjho okolia.
Čo by ste povedali, ak by Vám dal niekto námet na knihu? Viete si predstaviť, že píšete príbeh o človeku, ktorého nepoznáte?
- Keď vyšla moja druhá knižka Stalo sa mi všetko, mala som veľa takýchto ponúk. Chodili mi e-maily, dievčatá sa chceli stretnúť a rozprávať mi o svojich príbehoch. Vôbec sa však tomu nebránim. Stále hovorím, že nikto nenapíše lepší príbeh, ako sám život. Ak môže takýto príbeh pomôcť mnohým ženám, nevidím dôvod, prečo ho nenapísať. V mojej hlave mám ale zatiaľ dosť nápadov a vecí, ktoré by som chcela dať na papier, takže som po takýchto námetoch nesiahla.
Takže po vydaní Vašich kníh prichádzali mnohé pozitívne odozvy. Ako to už býva, určite však boli aj negatívne..
- Odoziev bolo skutočne veľa. Pozitívne ma príjemne prekvapili, pre tie kritické som bola napoly zrútená. Chvíľu mi trvalo, kým som sa naučila stráviť kritiku a odhadnúť čo je a čo nie je relevantné. Moje ego dostávalo vtedy poriadne zabrať, najmä po vydaní prvej knižky. Mám pocit, že každý, komu sa nepáčila sa k nej musel štipľavo vyjadriť. Práve toto som dlho nevedela rozchodiť.
A čo dnes? Dokážete sa zmieriť aj s negatívnymi odozvami neprajníkov?
- Teraz som už v pohode. Naučila som sa balansovať. Viem, že keď človek vyjde s kožou na trh, musí zniesť aj názor ľudí, ktorým sa to nepáči. Dopredu ma posúvajú práve tie fantastické maily od ľudí, ktorým sa moje knižky páčia. Veľmi sa z nich teším a s radosťou na každý odpisujem.
Vaše knihy boli miestami skutočne odvážne. Hodila by sa Vám teda skôr prezývka neposlušná diva ako slušné dievčatko..?
- Záleží to od môjho momentálneho rozpoloženia, podľa toho, ako sa cítim. Nemyslím si, že by na mňa sadla akákoľvek kategória. Niekedy som poslušná celý rok, niekedy som neposlušná celý rok..
Patríte k tým spisovateľkám, ktoré si za počítač sadajú vtedy, keď všetko utíchne a dokážu za ním prebdieť aj celú noc?
- Práve naopak. Snažím sa písať cez deň, vtedy mám najviac energie. V teplákach a nenamaľovaná odveziem ráno deti do školy, potom si sadnem k počítaču a vypnem mobil aj na päť hodín. Tak sa dokážem najlepšie sústrediť. Vždy keď sa takto dostanem do deja je ťažké odtrhnúť ma od počítača. Napádajú ma samotné dialógy a mnohé situácie, ktoré chcem dať do knižky. Potom to vyzerá tak, že za mnou príde moja dcérka. Hľadím do počítača a hovorím, počkaj, počkaj.. napíšem ešte päť riadkov, daj mi ešte päť minút. Linda príde ku mne znova a povie: Mami, už trikrát prešlo päť minút! (smiech). Najlepšie myšlienky ma teda napádajú cez deň, no keď mi už horí deadline, píšem stále a čo najrýchlejšie.
Kto Vám určuje termíny uzávierky?
- Určujem si ich sama. Musím to urobiť, inak by som knižku nedopísala. Vždy keď je pekné počasie, ťahá nás to vonku, ideme na korčule alebo na grilovačku. Takto sa mi práca sa nakopí a mám čo robiť, aby som dohnala zameškané. Napríklad druhá knižka bola minulý rok už v predpredaji na internete. Videla som, ako si ju ľudia kupujú a to som ju ešte len dopisovala (smiech). Keď píšem knihu dnes, je to o disciplíne a olovenom zadku.
Hovorili sme o Vašich priateľkách. Keď máte trochu času, ako s nimi najradšej trávite čas? Chodíte na nákupy, alebo máte radšej typické „babince" na káve?
- Nie som veľmi „kávičkový typ". Na moje dve malé deti som sama a preto musím mať čas dobre zorganizovaný. Ak chcem, aby vydavateľstvo dobre fungovalo, musím mu venovať veľa času. S kamarátkami sa väčšinou stretávame na našej záhrade, kým decká behajú, my si dobre „poklábosíme". Čo sa týka nákupov, väčšinou ich riešim sama a veľmi rýchlo. Nie som typ, ktorý by sa flákal pol dňa a mal z toho radosť. Už aj keď sedím na káve s kamarátkou, mám pocit, že mi ušiel čas a že som ho premárnila.
Čo hovoríte na slovenské ženy?
- Keby som mala kategorizovať slovenské ženy, asi by som hovorila o niečom, čomu nie tak celkom rozumiem. Neviem aké sú slovenské ženy, viem, aká som ja a aké sú moje kamarátky.. Viem, že sme veľmi pracovité a znesieme aj vola, ako sa hovorí.
Ako vzniklo Vaše životné krédo o osude?
- Do môjho životného kréda som bola dotlačená, ale celkom som sa s ním stotožnila. Zrazu sa mi v živote stala vec a ja som si musela povedať, buď to zvládneš, alebo sa zosypeš a všetci tvoji blízki ťa budú musieť stavať na nohy. Vybrala som si prvú verziu a osud som si nasmerovala sama. Tak vzniklo moje krédo S osudom sa nezmierujme, osud si tvorme. Boh sa teraz možno smeje na mojich plánoch, ale zatiaľ vychádzajú a to je hlavné.
Evita určite s písaním neskončila. Jej ďalšia kniha je už na ceste.
FOTKY V ČLÁNKU: autorka
